Ľudovít Štúr bol slovenským národným buditeľom a vedúcou osobnosťou slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia. Najmä v roku 2015 sa jeho meno skloňuje v mnohých pádoch, oslavujeme totiž 200 rokov od narodenia tohto rodáka z Uhrovca. Aj v Mincovni Kremnica spomíname na Ľudovíta Štúra prostredníctvom hneď niekoľkých výrobkov.

Prvým z nich je ročníkový súbor slovenských euromincí s pamätnou dvojeurovou mincou 2015 “Ľudovít Štúr – 200. výročie narodenia”, ktorý vychádza v limitovanom počte 3 500 kusov. Pamätná dvojeurová minca s motívom Ľ. Štúra, ktorú vydáva Národná banka Slovenska, bude tiež súčasťou zberateľskej karty „coincard“, ktorá vychádza v limitovanom počte 6 000 kusov. K téme 200. výročia narodenia Ľ. Štúra Mincovňa Kremnica do tretice vydáva aj pamätnú medailu v zlatej verzii v limitovanom počte 50 kusov a v striebornej verzii v limitovanom počte 300 kusov. Autormi motívu vyobrazenom na medaile sú Štefan Novotný a Branislav Ronai z ateliéru Mincovne Kremnica: „Na návrhu sme sa podieľali spoločne aj preto, že nás oboch Ľudovít Štúr ako osobnosť zaujíma. Myslím si, že to je vydarená kombinácia,“ vyjadril sa k spolupráci Branislav Ronai, autor averznej strany medaily.

Výrobky, ktoré Mincovňa Kremnica vydáva k téme výročia Ľudovíta Štúra, budú súčasťou celonárodnej spomienky na Ľudovíta Štúra v Uhrovci v sobotu 24. októbra 2015.

(MK)

Podľa Jána Markoša je osemdesiatročný šachový klub na Slovensku pomerne výnimočná vec. „Na takéto oslavy nie som pozývaný až tak často, ale v Kremnici to pre mňa má výnimočný nádych, pretože keby nebolo kremnického šachového klubu, tak pravdepodobne nehrám šach ani ja. Môj starý otec totiž hrával za Kremnicu, môj otec hrával štvrtú ligu za Kremnicu, takže je tam červená niť, ktorá ma púta k tomuto mestu,“ hovorí slovenská šachová jednotka.

Históriu klubu zachovali kronikári

Ladislav Šipeky, zástupca Slovenského šachového zväzu ktorý bol na slávnosti prítomný, vraví, že síce na Slovensku sú aj staršie kluby, žiaden však nemá svoju históriu zmapovanú tak dobre ako ten kremnický: „Práve znalosť svojej histórie robí kremnický šachový klub výnimočným.“ Šachový klub Mestské lesy Kremnica za to vďačia svojim trom dlhoročným kronikárom, ktorí život klubu dokumentovali – Jaromír Lehocký, Jaroslav Faltýnek a súčasný tajomník oddielu Bohuš Wollner. „Pán Lehocký tvoril kroniku po svojom, pán Karaska mu dodával fotografie a on k tomu písal svoje myšlienky. Keď zomrel pán Faltýnek, nikto sa tomu nevenoval. Kroniky zapadali prachom, neodkladali sme ani výsledky turnajov. Nakoniec sa však podarilo k všetkým výsledkom , okrem jedného, dopátrať,“ hovorí súčasný kronikár Bohuš Wollner. „Jediný dokument ktorý nám chýba, sú víťazi turnaja z roku 2010.” Wollner však chce kroniku zápisom o oslave osemdesiateho výročia klubu ukončiť. „Touto akciou kroniku zapečatím. Chceme si dať spraviť internetovú stránku, kde sa všetko nanovo vloží, bude tam história, nové veci, bude tam všetko a bude to na jednom mieste. Ešte stále sa rozhodujeme, ale môj názor je ísť cestou novodobých technológií.“

Šach sa presúva na internet

Nielen kroniky, ale aj šachová hra sa podľa Jána Markoša presúva na internet. “Počet šachistov mnohonásobne vzrástol vďaka tomu, že šachy sa hrajú cez internet. Predtým ste sa museli s niekým dohodnúť, ísť niekam, mať šachovnicu. Teraz sa stačí prihlásiť na server a môžete si hneď zahrať. Keď hráme nejaký významný turnaj, na miesto sa príde pozrieť desať ľudí a vyzerá to ako fiasko. Ale ďalších desaťtisíc ľudí turnaj sleduje online cez internet,“ hovorí Markoš. Do šachu podľa neho veľmi zasiahli aj počítače. „Hrubá výpočtová sila funguje tak, že počítače hrajú silnejšie ako ľudia. Ale ani v atletike sa nikto nečuduje, že Usain Bolt nedobehne Porsche.“

Osobnosti kremnického šachu ocenili pamätnou mincou

Viliam Puskajler si preberá pamätnú mincu pri príležitosti 80. výročia založenia šachového klubu v Kremnici

V súčasnosti sú na súpiske Šachového klubu Mestské lesy Kremnica dvadsiati hráči od sedemdesiatnikov po tínedžerov. V minulosti sa však tomuto mentálnemu športu v Kremnici venovalo mnoho ďalších hráčov: „Za osemdesiatročné obdobie sa venovalo šachu v Kremnici, či už ako hráči alebo funkcionári, viac ako 170 osobností. Dovolím si použiť toto oslovenie, pretože boli medzi nami mnohí, čo preslávili Kremnicu. Z Kremnice vzišiel napríklad aj prezident a spoluzakladateľ Šachového zväzu pán Viliam Puskajler. Medzi šachistami bolo aj veľa lekárov – doktor Kvietok, doktorka Blahyjová, doktor Edelsberger a ďalší. Ďalej sú to dnes už známi umelci – Anton Brčka, Ján Fakľa, Jožko Benci, manažéri ako Karol Klobušický. Zoznam osobností by bol ešte dlhý. Určite však treba poďakovať Ivanovi Kramlovi – dlhoročnému predsedovi a musím tiež spomenúť Dušana Karasku – dlhoročného hospodára klubu,“ povedal v slávnostnom príhovore predseda klubu Norbert Boldiš. Štyridsať najvýznamnejších osobnosti šachového života ocenili pamätnou mincou od Drahomíra Zobeka.

Chuť je, nápady sú

V simultánke s desiatimi hráčmi 8 partií vyhral, dvaja hráči s ním dokázali remizovať. Ani v hre naslepo Markoš nezaváhal a partiu s prehľadom vyhral.

Keď mal Ján Markoš osem rokov, ešte mal kopačky a ako vraví, túžil byť Messi. „V deviatich rokoch som už ale hrával šachové turnaje a ukázalo sa, že stredopoliar zo mňa nebude. Šach nie je ako futbal v tom zmysle, že všetci na štadióne vedia, čo sa deje. Šach je skôr ako vážna hudba, má vrstvy, ktoré musí človek pochopiť, aby si dokázal ten zážitok vychutnať. To pochopenie sa dá vypestovať, môže to naučiť tréner alebo knihy. Ja sám mám v počítači šesťtisíc šachových kníh. Okolo šachu je celá veda,“ hovorí Markoš, podľa ktorého je šach o rozhodnutiach, o zodpovednosti. „Je to pomerne dynamický šport. Mohol by oslovovať aj manažérov firiem, ktorý musia robiť dobré a pomerne rýchle strategické rozhodnutia s čiastočnými informáciami.“ Podľa tajomníka klubu Bohuša Wollnera sa členovia klubu snažia šach spopularizovať na školách aj u širokej verejnosti. „Robíme dva turnaje a rozprávame sa o možnosti robiť tretí. Uvažujeme, že by sme ho nazvali po našom priateľovi a kronikárovi Jaroslavovi Faltýkovi. Chuť je, nápady sú.“ 

Silver Jurtinus

Dni európskeho kultúrneho dedičstva sú významným celoeurópskym podujatím, organizovaným Radou Európy a Európskou Komisiou v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, Slovenským národným múzeom a Združením historických miest a obcí Slovenskej republiky. Ich cieľom je zvýšiť povedomie obyvateľov o miestom dedičstve, prehĺbiť záujem verejnosti o jeho ochranu a rozvinúť pocit spolupatričnosti s európskym kultúrnym dedičstvom.

Továreň by mala práve 200 rokov

Slávnostné otvorenie Dní európskeho kultúrneho dedičstva bolo spojené s odovzdávaním výročných cien revue Pamiatky a múzeá za najvýznamnejšie aktivity v oblasti ochrany a prezentácie kultúrneho dedičstva. V kategórii menšia publikácia, drobná tlač, periodiká si cenu prevzala autorka knihy Valéria Solčániová: „Som nesmierne šťastná, lebo knihu prijali s dobrým ohlasom nielen Kremničania, ale aj odborníci. Toto prestížne ocenenie je ohodnotenie knihy po odbornej stránke, preto si ho veľmi cením. Myslím si, že je to súčasne významné ocenenie aj pre mesto Kremnica a práve v septembri 2015, keď si pripomíname 200 rokov od založenia kremnickej kameninovej továrne,“ hovorí laureátka.

Knihu vydala na vlastnú päsť a uspela

Valéria Solčániová knihu vydala v s pomocou sponzorov vo vlastnom náklade tisíc kusov, pritom polovica nákladu už je predaná. „Veľkú podporu som mala v mojej rodine. Jednoznačne za tým je môj manžel a moje tri dcéry, ktoré boli hnacím motorom. Vlastný náklad knihy navyše stál nemalé financie z vlastných zdrojov,“ priznáva autorka. Ohlas kniha má najmä u zberateľov kremnickej kameniny, ktorí knihu uvítali. „Oni si veľmi vážia, že okrem histórie továrne je tam spracovaný aj detailný katalóg výrobkov od jej samého vzniku. To bola sizyfovská práca,“ hovorí Valéria Solčániová. Kniha s katalógom výrobkov dokonca spôsobila zvýšenie cien výrobkov kremnickej kameninovej továrne. „Som v kontakte aj so starožitníkmi a výrobky kremnickej kameninovej továrne sú u zberateľov veľmi žiadané. Taniere s priemerom 30 centimetrov sa v súčasnosti predávajú za 150 až 200 eur, preto Kremničania, ktorí majú takéto výrobky doma, nech si ich len odkladajú, lebo ich cena bude stúpať,“ radí autorka. Pozitívne ohlasy na knihu prišli aj zo zahraničia, najmä maďarskí zberatelia kremnickú kameninovú továreň považujú tak trochu za svoju.

Po kamenine fajky

Počas práce na knihe o kremnickej kamenine spracovala aj históriu fajkovej továrne v Kremnici. Nevylučuje, že v budúcnosti vydá knihu aj o nej. „Fajkovú továreň mám spracovanú, potrebujem ešte urobiť hlbší výskum. Uvidíme do budúcnosti, bola by som veľmi šťastná keby sa mi to podarilo. Je to ale hudba budúcnosti a je to aj o peniazoch,“ uzatvára Valéria Solčániová.

Silver Jurtinus

Oficiálne počiatky múzea siahajú do 19. storočia, avšak v Kremnici sa pamätihodné predmety zbierali oveľa skôr. Mesto si ich uchovávalo medzi tzv. klenotmi, o ktorých je najstaršia známa písomná zmienka z roku 1724. Magistrátom zozbierané predmety sa stali základom múzea a tvoria jeho najstaršie a najcennejšie jadro. Pomerne veľkú časť z týchto predmetov tvorili už v tom čase mince a medaily, čo vyplývalo z bohatej tradície mincovníctva v Kremnici. Pôvodne regionálne múzeum sa čoraz viac profilovalo ako odborná numizmatická inštitúcia. Tento trend vyvrcholil v roku 1976 pretransformovaním múzea na špecializované celoštátne Múzeum mincí a medailí. Múzeum sa od tej doby zameralo na ešte aktívnejšie dokumentovanie činnosti kremnickej mincovne, na numizmatiku, medailérstvo a filateliu.

Po roku 1989 došlo k viacerým zmenám v spojitosti so zriaďovateľom múzea. Vzhľadom na svoju numizmatickú profiláciu bolo napokon v roku 1994 delimitované pod Národnú banku Slovenska. Došlo k prehĺbeniu numizmatickej špecializácie múzea a k ďalšiemu skvalitneniu jeho odborných a prezentačných činností. Do múzea pribudli tisícky nových numizmatických predmetov, reštaurujú sa múzejné zbierky vo fondoch regionálnej histórie a výtvarného umenia. Bohatá je i výstavná a edukačná činnosť múzea. Múzeum mincí a medailí získalo za svoju prácu významné celoslovenské ocenenia. V rokoch 1996 a 2007 mu bola udelená Výročná cena časopisu Pamiatky a múzeá. Dvakrát sa tiež stalo Múzeom roka.

Deň kremnického múzea začne seminárom pre odbornú i laickú verejnosť, ktorý bude venovaný dejinám múzea, jeho zbierkovému fondu a súčasnému dianiu v múzeu. Príspevky predstavia zaujímavé nálezy mincí zo zbierok múzea, ako aj najvýznamnejšie numizmatické akvizície múzea od roku 1994 po súčasnosť. Ďalšie príspevky budú venované dejinám zberateľstva v Kremnici, Mestskému hradu a edukačnej činnosti v múzeu.

V rámci podujatia sa uskutoční tiež projekcia dokumentárneho filmu z prostredia Umelecko-historického múzea vo Viedni s názvom Veľkolepé múzeum, ktorý divákom prináša neobyčajný, vtipný a dômyselný pohľad do zákulisia jedného z najväčších múzeí histórie umenia. Súčasťou programu bude aj prezentácia edukačných aktivít vo vybraných expozíciách Múzea mincí a medailí.

Záver dňa bude patriť slávnostnému program a koncertu v Kostole sv. Kataríny na Mestskom hrade v Kremnici, na ktorom sa predstavia organista Imrich Szabó, stály hosťujúci sólista opery SND Jozef Benci a kontrabasové kvarteto BassBand s hosťom Martinom Babjakom.

(MMM)

Turistickú expozíciu Mincovňa Kremnica otvorila v roku 2006, kedy v priestoroch starej raziarne mincí inštalovali expozíciu mincovej techniky. Stroje charakterizujú jednotlivé etapy technologického postupu výroby mincí. Jeden z historicky najzaujímavejších priestorov mincovne – stará raziareň – sa tak stal základom prehliadkovej turistickej trasy kremnickej mincovne.

Spolu s ďalším rozširovaním výroby, dochádzalo aj k postupnému rozširovaniu expozície. V roku 2008, kedy mincovňa začala raziť slovenské euromince, pre turistov sprístupnila aj priestory modernej raziarne. Návštevníci tak majú jedinečnú možnosť vidieť nové, moderné raziace stroje priamo pri razení mincí. V sprístupňovaní prevádzok mincovňa pokračovala aj po tom, čo mincovňa začala tlačiť kolky. „Od novembra minulého roka sme štátnou tlačiarňou cenín. Tlačia sa tu kontrolné známky na alkohol a tabak. Rozširujeme teda expozičnú trasu. Turisti, ktorí prehliadkovou trasou pôjdu, zahliadnu časť tlačiarne cenín a uvidia aj pracovisko razby drahých kovov,“ hovorí marketingový manažér mincovne Jaroslav Setnický.

Nové časti expozície sprístupnia v polovici mája. „Ostáva už iba pripraviť inštruktážny videofilm. Pracovisko razby drahých kovov totiž nie je v prevádzke nepretržite, preto pripravujeme krátky inštruktážny film o spracovaní drahých kovov, ktorý budeme premietať v čase, keď raziace stroje nebudú práve pracovať. Ak sa v dielni pracovať bude, návštevníci uvidia online zábery razby z kamery zabudovanej priamo v raziacom stroji a uvidia detaily razby mincí z drahých kovov,“ hovorí Jaroslav Setnický.

Pred samotnou rekonštrukciou prebiehal dôkladný archeologický výskum, ktorý odhalil pôvodné časti budovy z roku 1880. „Rekonštrukcia odhalila pôvodné klenby priestorov, v ktorých je v súčasnosti umiestnená tlačiareň cenín. Súčasťou expozície sú aj pôvodné okná a železné dvere, ktoré pôvodne slúžili v spomínanom objekte,“ vysvetľuje PR manažérka mincovne Veronika Chrienová.

Ročne mincovňu navštívi zhruba 12000 turistov. Namiesto papierovej vstupenky si návštevníci odnášajú kovový žetón. Expozícia je otvorená pondelok až piatok, prehliadky začínajú o 9:00, 11:00 a 12:30. Od 15. mája do 31. augusta je expozícia prístupná aj v sobotu so začiatkami prehliadok o 9:00, 10:00, 11:00. Od 1. júla do 31. augusta je v rovnakých časoch expozíciu navštíviť aj nedeľu.

Silver Jurtinus

Daniel Haas Kianička vydal v roku 2008 knihu Kremnica – mesto príbehov. Podobnosť s názvom novej knihy je zrejmá, nová kniha však nie je pokračovaním príbehov z dejín mesta v 18. storočí. „V prvej knihe boli popri vážnejších témach aj kapitoly týkajúce sa zaujímavých ľudských príbehov, ktoré sa tu odohrali. Naproti tomu nová kniha Kremnica – mesto klenotov, je skôr príručkou, encyklopedickým sprievodcom dejinami mesta,“ vysvetľuje autor.

Kremnica má zaujímavé dejiny a je osobitá

Prvá časť zamýšľanej trilógie má podtitul Encyklopedický sprievodca dejinami mesta od najstarších čias do polovice 17. storočia. „Keď som knihu začal písať, nemal som celkom odhad, čo všetko budem musieť obsiahnuť a ako veľa toho bude. Je koncipovaná ako príručka k dejinám Kremnice zoradená nielen chronologicky, podľa jednotlivých období, ale aj vecne. Témy som sa usiloval stmeliť nejakou ideou – to sú tie klenoty. Kremnica má totiž naozaj zaujímavé dejiny, je osobitá, poznajú ju široko-ďaleko aj v okolitých štátoch a vo svojich dejinách má také prvky, ktoré boli rôznymi prvenstvami a mali vskutku celoeurópsky rozmer. Nakoniec je z toho 600 stranová kniha a to je len prvý zväzok,“ hovorí Kianička.

Kniha má tri časti. Prvá časť je o 14. storočí, keď sa v Kremnici ťažili obrovské množstvá zlata, razili sa tu hodnotné, zlaté florény, ktoré ovplyvňovali celoeurópsky trh s drahými kovmi. Druhá časť knihy sa zameriava na 15. storočie, keď sa klenotom Kremnice stala voda. Na jednej strane robila veľké problémy, pretože zatápala bane, ale zároveň bola do Kremnice privádzaná, a to i známym Turčekovským vodovodom a pomocou dômyselných zariadení pomáhala vodu z bane odčerpávať. Tretia časť je o boji o kremnické klenoty počas protitureckých vojen a stavovských povstaní v 16. a 17. storočí. Viacerí záujemcovia sa snažili mesto dobyť a získať z jej bohatstva čo najviac. Tu, v polovici 17. storočia, prvý zväzok knihy končí.

Kniha je aj encyklopedickou príručkou

„Každá z troch časí má rovnakú štruktúru a je členená na kapitoly: politika a vojenstvo, hospodárstvo, topografia, demografia a etnické pomery, cirkevné dejiny, kultúra a každodenný život. Tie sa následne delia na podkapitoly. Napríklad pri hospodárstve je to baníctvo, ale nielen jeho výrobné súvislosti, ale aj také témy ako banské nešťastia, drevorubači, uhliari, banské právo a tak ďalej. Chcel som, aby to boli ucelené bloky, aby o danej téme čitateľ získal komplexnú informáciu. Aby človek, ktorého zaujíma napríklad remeslo, nemusel dohľadávať súvisiace údaje v iných častiach knihy. Všetko, čo z tej doby o remesle vieme, nájde čitateľ na jednom mieste,“ vysvetľuje Kianička, ktorý na knihe pracoval dva roky.

V knihe sú spracované základné informácie o jednotlivých témach s tým, že vždy, za každou podkapitolou, je uvedená literatúra, z ktorej autor čerpal. Kniha teda môže byť aj príručkou, pomocou ktorej sa budú dať dohľadať archívne pramene. „Žijem v Kremnici už 16 rokov, nepretržite skúmam, bádam, aj publikujem, takže mnohé veci som mal načítané a vyskúmané. Pri tejto knihe som sa teda už skôr usiloval „iba“ zhrnúť všetko , čo bolo doteraz o Kremnici publikované a vytvoriť z toho zmysluplný celok tak, aby bol zrozumiteľný a aby bol použiteľný nielen pre odborníkov, ale aj pre laickú verejnosť – predovšetkým študentov.“

Pokračovať v diele nebude sám

Plánovaný druhý zväzok trilógie bude pokračovať vo výklade dejín mesta od polovice 17. storočia do konca 1. svetovej vojny, tretí zväzok, menší, ale podstatný, sa bude venovať obdobiu od roku 1918 do roku 1989. „Toto posledné obdobie ešte vôbec nie je spracované, nevieme o ňom takmer nič, len veľmi málo bolo napísané, nikto ho nijako nezhodnotil. Ale tu už by som oslovil niekoho na spoluprácu. Mám vytipovaného kolegu, historika, ktorý má korene v Kremnici a ktorý sa špecializuje na 20. storočie. Pri záverečnej knihe zamýšľanej trilógie už bude nutné bádať v archívoch a to je práca skôr pre dvoch,“ prezradzuje plány historik.

Knihu venoval rodičom

Kniha Kremnica – mesto klenotov vychádza vo Vydavateľstve RAK Budmerice, ktoré sa špecializuje na vydávanie literatúry o histórii a vyšli v ňom viaceré hodnotné publikácie od renomovaných autorov. „S vydavateľom, známym historikom Pavlom Dvořákom sa poznáme už dlhšie, spolupracovali sme na viacerých projektoch. Môžem prezradiť, že pán Dvořák sa osobne zúčastní aj krstu knihy v kine Akropola,“  avizuje Kianička.

Prezentácia knihy Daniela Haasa Kianičku Kremnica – mesto klenotov sa uskutoční v kine Akropola vo štvrtok 26. marca o 17.00 hod. Knihu bude možné kúpiť na mieste za zvýhodnenú cenu 22 €. Všetkých srdečne pozývame!

Silver Jurtinus

Prvé meradlo sú to jej učitelia a zamestnanci – obetaví, neúnavní, optimisticky naladení. Od tých, čo učia abecedu, po tých, ktorí pripravujú žiakov na prijímacie skúšky. Ak treba, tak zastúpia rodičov, pofúkajú boliestku, pohladia, pochvália, ak treba, tak usmernia. Rozdávajú múdrosť, rozvíjajú talenty, učia poznávať krásu a zmysel života. Patrí im za to vďaka a uznanie.

Druhým meradlom úspešnosti sú naši žiaci. Chválou našej školy bývajú úspešní víťazi súťaži, olympiád, pretekov. Máme ich veľa. Azda najväčším úspechom našich žiakov sú ich osobné každodenné víťazstvá, nad nechuťou, strachom, nevedomosťou, postojom k učeniu. Ich úspechom je prekonávanie prekážok a aj vďaka škole sa naučia orientovať sa v živote, tvoriť a myslieť, lebo život je veľká kniha, ktorú si píšeme my sami a píšeme ju len raz. Nedá sa v nej škrtať ani opravovať.

Tretím meradlom úspešnosti školy sú rodičia – ich záujem o školu, ochota spolupracovať, hľadanie spoločných riešení, spoločné prežívanie radostí i starostí – to dáva škole potrebný základ.

Človek sa rád na ceste životom pozrie často späť a zaspomína, spomenie si na výnimočných učiteľov, obzvlášť s láskou spomína na učiteľov, ktorí nás naučili cítiť. V školských osnovách sa uvádza veľa tém, ktoré by malo dieťa ovládať, ale iba láskavý a spravodlivý učiteľ dá detskej duši dostatok tepla potrebného na radosť zo života.

Oslavy, jubilea sú vždy vyvrcholením dlhoročnej práce učiteľov, nepedagogických pracovníkov a žiakov. Sú aj príležitosťou načerpať silu a energiu do ďalšej práce, do ďalších rokov.

50 rokov nie je tak veľa, aby sme si nepamätali ľudí, ktorí tu zanechali kus svojho života, či už tých, ktorí tu prežili svoje detstvo, alebo mnoho učiteľov, kuchárok, upratovačiek, školníkov a kuričov, ktorí tu pôsobili. Pri príležitosti osláv 50. výročia školy bude na našej škole 24. 10. 2014 slávnostná akadémia, na ktorej sa spoločne stretnú a zaspomínajú všetci zamestnanci, ktorí na našej škole pôsobili. Preto prosíme tých zamestnancov školy, ktorí už nebývajú v Kremnici, a nemáme ich adresu, aby sa s nami skontaktovali. Tešíme sa na spoločné stretnutie.

Jana Elešová, zástupkyňa riaditeľa školy

Myšlienku usporiadať na Slovensku stretnutie zástupcov miest a obcí, v ktorých sa v minulosti vykonávala banská činnosť, sme získali od našich priateľov v Českej republike, kde sa podobné stretnutie organizuje už 18 rokov. Na Združení baníckych spolkov a cechov Slovenska bolo rozhodnuté usporiadať tieto podujatia pri príležitosti významných výročí organizátorských miest. V tomto roku oslavuje Kremnica 250. výročie návštevy synov Márie Terézie Jozefa II. a Leopolda II. Po Pezinku, Handlovej, Spišskej Novej Vsi, Rožňave, Banskej Štiavnici a Košiciach prišla na rad Kremnica.

Všetko sa to začalo pred troma rokmi. V programe Mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 6.októbra 2011 v radnej sieni Mestského úradu v Kremnici, bolo pod bodom č.12 zahrnuté „Stretnutie banských miest a obcí Slovenska“. Všetkých 12 prítomných poslancov jednohlasne prijalo uznesenie č.211/1110, v ktorom Mestské zastupiteľstvo deklaruje záujem mesta organizovať Stretnutie banských miest a obcí Slovenska v roku 2014 v Kremnici. Zároveň týmto uznesením ukladá mestskému úradu písomne oznámiť uvedený záujem Združeniu baníckych spolkov a cechov Slovenska v termíne do 20. 10. 2011. Táto deklarácia bola písomne odoslaná dňa 19. 10. 2014 spolu s odporúčaním, aby sa toto podujatie konalo v termíne 22. – 24. augusta 2014. Kontaktnou osobou pri príprave podujatia bol zo strany Mestského úradu vtedajší prednosta MsÚ v Kremnici, ktorý túto deklaráciu aj podpísal. Na najbližšom stretnutí Rady Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska 15. novembra 2011 bola táto žiadosť odsúhlasená.

Tohtoročné stretnutie trvalo štyri dni a začalo vo štvrtok registráciou účastníkov. V piatok sa oficiálneho otvorenia 7. stretnutia banských miest a obcí Slovenska zúčastnili: bývalý prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, minister hospodárstva SR Pavol Pavlis, podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková, štátny tajomník MH SR Dušan Petrík, štátny tajomník MŽP SR Vojtech Ferencz a predseda Hlavného banského úradu Peter Kúkelčík.

Počas prijatia čestných hostí a zástupcov delegácií v Radnej sieni MsÚ bola v záujme udržovania baníckych a hutníckych tradícií, ich obohacovania o nové historické poznatky a tým zachovávania kultúrnych hodnôt baníctva podpísaná dohoda o vzájomnej spolupráci medzi Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska a Združením baníckych inžinierov a technikov. Za poľskú stranu dohodu podpísal Marek Przystasz, za slovenskú Erik Sombathy. Je to v poradí už tretia dohoda, prvá bola podpísaná s Maďarskou banícko – hutníckou spoločnosťou v roku 2009 počas Salamandrových dní v Banskej Štiavnici, rok po nej nasledovala dohoda so Sdružením hornických a hutnických spolků České republiky v rámci 3. stretnutia banských miest a obcí Slovenska v Spišskej Novej Vsi.

Súčasťou programu v piatok bolo aj odhalenie pamätnej tabule Bedricha Gayera na budove bývalého archívu, v ktorom tento kremnický montanista strávil veľa času štúdiom dokumentov o baníckej histórii mesta. Tabuľu odhalila podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková a primátorka mesta Kremnica Zuzana Balážová.

Piatkový program bol ukončený tradičnou baníckou akademickou slávnosťou – šachtágom, na ktorom odovzdal Karel Neuberger, 1. místopředseda Hornicko-historického spolku Stříbro, vyznamenanie za zachovávanie baníckych tradícií dvom členom Kremnického baníckeho spolku – Štefanovi Terlíkovi a Darine Salátovej, podpredsedovi Richardovi Horváthovi odovzdal pre Kremnický banícky spolok pamätný list.

Sobota začala baníckou omšou v kostole sv. Kataríny, na ktorej nechýbali banícke symboly – kladivko a želiezko, kahanec, zástava. Účastníci stretnutia boli oblečení v tradičných čiernych rovnošatách. Pred oltárom stáli dvaja baníci v aušusníckych uniformách zo Španej Doliny – červené nohavice, biele blúzy, na nohách čierne čižmy, okolo pása ošliador (banícka zásterka) pripevnená na zadok a na hlavách zelené lodičky. Tento druh uniformy si obliekali baníci už od stredoveku na asistovanie pri všetkých bohoslužbách v banských mestách. V okolí Kremnice ju možno vidieť už len na drevenej plastike v kostole na Kremnických Baniach. Aušusnícke služby špaňodolinských baníkov sú uvedené z Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Najzaujímavejšou časťou každého stretnutia je sprievod baníkov v slávnostných uniformách. Tento krát bol sprievod síce kratší ako v iných mestách, kde sa doteraz stretnutia konali, ale zvláštnosťou v tomto prípade bolo, že na čele sprievodu išiel podpredseda Kremnického baníckeho spolku a oznamoval príchod slávnostného baníckeho sprievodu v slobodnom kráľovskom a hlavnom banskom meste slovami: „Vážení spoluobčania, prechádza okolo Vás vážená sesia baníckych spolkov a cechov. Žiadam, aby ste ju náležite privítali.“ Pod Dolnou bránou, kde je historický vstup do mesta, oznámil: „Vstup do mesta máme povolený a nikto nám v ňom nebráni“, potom sprievod pokračoval okolo Štefánikovho námestia až po tribúnu.
Počas slávnostného programu na Štefánikovom námestí odovzdal štátny tajomník MH SR Dušan Petrík trom členom Kremnického baníckeho spolku – Ladislavovi Fuskovi, Jánovi Gyurekovi a Jozefovi Kriegerovi za aktívnu spolkovú činnosť a podporu baníckych tradícií čestný odznak ministra hospodárstva SR „Za zachovávanie tradícií“.

Sobotňajšie popoludnie mohli účastníci stretnutia stráviť sledovaním bohatého programu na pódiu na námestí alebo sa mohli zúčastniť fakultatívnych výletov do okolia Kremnice – do vodnej elektrárne Turček, na krahulskú vyhliadku alebo na Skalku. Cestou z Turčeka sa zastavili v Strede Európy pri kostole sv. Jána, kde bola odhalená informačná tabuľa, ktorú dal vyhotoviť Kremnický banícky spolok. Pred odchodom z nášho krásneho mesta si každý z účastníkov mohol vlastnoručne vyraziť pamätnú mincu, tak ako to urobil rímsky kráľ Jozef II a jeho brat princ Leopold pri návšteve Kremnice v roku 1764. Vtedy si obidvaja vyrazili mincu v hodnote jedného toliara.

Na záver nášho príspevku by sme sa chceli poďakovať zamestnancom expozície Mincovne, NBS – Múzea mincí a medailí, Informačného centra, Mestského kultúrneho strediska, Základnej školy na Angyalovej ulici, miestnym podnikateľom a ich zamestnancom, dobrovoľníkom zo zväzu turistov a ďalším, ktorí sa postarali o spokojnosť našich hostí a účastníkov.
Ďakujeme všetkým členom Kremnického baníckeho spolku, ktorí pomáhali pri organizovaní tohto podujatia.

Ivana Horváthová, Kremnický banícky spolok

Kremnická kameninová továreň učarovala Valérii Solčáiovej už pred štvrťstoročím, kedy v bývalej továrni na keramiku, vtedy už premenenej na zlievareň hliníka Štátnej mincovne v Kremnici, pracovala ako administratívna pracovníčka. Zoznámila sa tam s pánom Viliamom Neuschlom: “On bol keramickým maliarom, ktorý predtým v kameninovej továrni pracoval, v tom čase však už bol starší pán a zabezpečoval strážnu službu. On mi rozprával o slávnej histórii kameninovej továrne a vďaka nemu som spoznala výrobky továrne,” spomína Valéria Solčániová. Vtedy by ju však ani nenapadlo, že o 25 rokov neskôr bude autorkou vôbec prvej monografie, ktorá o kremnickej kameninovej továrni vznikla. “Je to moja prvotina, má 208 strán, 3 kapitoly a okrem prierezu celou históriou sú tu prezentované zbierkové predmety Slovenského národného múzea v Martine, Národnej banky Slovenska – Múzea mincí a medailí v Kremnici a Stredoslovenského múzea v Banskej a ďalšie výrobky zo zbierok súkromných zberateľov, spolu 190 úžitkových a dekoratívnych produktov kremnickej kameninovej továrne. Myslím, že odborná aj laická verejnosť sa majú na čo tešiť.”

Výskum, ktorému obetovala nespočetné množstvo hodín svojho voľného času, trval podľa Valérie Solčániovej od roku 2006. “Hodiny a hodiny som presedela po nociach, je to mravčia  bádateľská práca, pri ktorej som chcela skĺbiť fakty do súvislostí, a to vďaka objaveným veľmi cenným dokumentom. Výskum netrval súvisle ale priebežne, pretože som sa popri tom venovala aj výskumu fajkovej továrne rodiny Šťastných v meste Kremnica. Tieto továrne ma zaujímajú, lebo Kremnica je známa ako mesto baníctva a mincovníctva, ale vonkoncom nie je známe, že tu existovala významná a jedinečná kameninová továreň a zároveň aj fajková továreň, ktorá sa venovala nielen výrobe fajok ale aj kachlíc pre pece. Hovoríme, že Kremnicu preslávili zlaté mince,ale i kremnická kamenina z obyčajnej, podmanivej hliny dobyla svet. Veď kameninová továreň produkovala nielen v rámci celého Rakúsko-Uhorska a Európy, ale aj do rôznych krajín v zámorí: Severnej a Južnej Ameriky,  Afriky, na Blízky východ, do Ázie, Austrálie. Ktoré mesto na Slovensku sa môže niečím takým chváliť?”

Možno by vyrábala dodnes

Na budúci rok to bude práve 200 rokov od založenia kameninovej továrne, ktorá vznikla v roku 1815 na základe súhlasu magistrátu mesta. “Kremnica bola v tom čase vo veľmi zlom stave, panoval úpadok baníctva, mesto trpelo vysťahovalectvom a chudobou, hľadalo sa preto náhradné riešenie, ktoré by vychádzalo z prírodných daností a vzhľadom na to, že boli objavené ložiská kvalitnej hliny v Dolnej Vsi, pozvali si experta Antona Windschügela z Pápy, ktorý ich naučil ako z nej majú vyrábať kameninu. Vznikla akciová spoločnosť, kde časť akcií bola vo vlastníctve mesta. Toto pretrvalo do roku 1838, kedy bola akciová spoločnosť predaná novému majiteľovi Jozefovi Trangošovi, ktorý továreň preslávil už v roku 1842 v Pešti na prvej krajinskej priemyselnej výstave v Uhorsku. Ocenený kameninový riad z kremnickej továrne tu získal striebornú medailu, a tým sa továreň zapísala ako jedna z najlepších v Uhorsku. Od roku 1868 až po rok 1945 do znárodnenia továreň vlastnila rodinná firma Ján Kossuch z Katarínskej Huty. Keby nebolo znárodnenie, možno by továrnička vyrábala a šírila dobré meno Kremnice dodnes. V knihe čitatelia nájdu aj doteraz nezdokumentovaný vývoj vlastníckych vzťahov továrne po roku 1945.”

Povinnosť pre bývalých zamestnancov a poučenie pre mladých

Knihu História kremnickej kameninovej továrne autorka vydáva vo vlastnej réžii v náklade 1000 kusov. “Ako archivárka a vyštudovaný historik som si to dala za povinnosť, že je potrebné na túto históriu upozorniť. Mám rada toto mesto a chcem ho trošku povzniesť a zachovať svedectvo aj pre mladú generáciu, lebo si myslím, že mladí Kremničania nemajú vedomosť, že taká výroba tu vôbec existovala a kde všade vo svete bol o um kremnických majstrov záujem. A brala som to aj ako povinnosť pre tých zamestnancov, ktorí tam kedysi pracovali. Vďaka bývalým zamestnankyniam továrne Márii Hauríkovej,  Alžbete Turcerovej a Jozefíne Neuschlovej sa mi podarilo popísať priebeh výrobného procesu, čo si veľmi cením. Ony prechovávajú veľkú úctu aj nostalgiu za keramickou továrničkou.”

Valéria Solčániová knihu predstavila na prezentácii v Mestskom kultúrnom stredisku. “O krstnej mame som neuvažovala, ale osoby, ktorým veľmi vďačím za podporu sú Marta Mácelová z katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela a za umožnenie výskumu Adriane Ezrovej, riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici. Ďalej Erike Sedliakovej, ktorá mi značne pomohla s prekladom maďarských textov a samozrejme veľké ďakujem patrí mojej dcére Hanke, ktorá všetky katalogizované produkty vyobrazené v knihe nafotila.”

Knihu História kremnickej kameninovej továrne si môžete kúpiť v Kultúrnom a informačnom centre Kremnica, v kníhkupectve Katarína Dobrotková Kremnica a v kníhkupectve Kruh Levice, alebo objednať na e-mailovej adrese: kremnicka.kamenina@gmail.com, alebo prostredníctvom facebooku: História kremnickej kameninovej továrne – Valéria Solčániová.

Silver Jurtinus

Po vyše dvadsiatich rokoch rastúceho napätia v Európe sa 28. júla 1914 začala 1. svetová vojna, ktorá trvala do roku 1918. Zámienkou na jej vyvolanie sa stal atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu v Sarajeve. V nej sa proti sebe stretli dva hlavné bloky. Na jednej strane blok ústredných mocností (Trojspolok): Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko, Bulharsko, na druhej strane štáty Dohody: Francúzsko, Rusko, Veľká Británia, Srbsko, Taliansko, Rumunsko, Spojené štáty a ich spojenci. Do vojny bolo postupne priamo alebo nepriamo zapojených vyše 30 štátov s viac ako 1,5 miliardou obyvateľstva. Do vojenskej služby bolo mobilizáciou povolaných vyše 70 miliónov mužov a z toho 9 miliónov 442-tisíc padlo. Rakúsko-uhorská armáda mala približne 1 100 000 mŕtvych. Z územia Slovenska padlo okolo 69 000 vojakov a vyše 61 000 ich bolo trvale zmrzačených.

I. svetová vojna zasiahla aj Kremnicu. Narukovalo 479 Kremničanov, z nich okolo 60 na fronte zahynulo. V roku 1915 bolo zrekvirovaných a použitých na vojenské účely 11 zvonov z kremnických kostolov. V čase vojny od 30. mája 1916 mala Kremnica malú vojenskú posádku – záložný delostrelecký oddiel (Ersatzbatterie) v počte 200 mužov, 52 koní a 4 kanóny. Bola umiestnená v starom pivovare a škatulkárni. Vojenská nemocnica bola v ústave hluchonemých, sklad v Hornej ulici v Lörincovej kachliarni. Mužstvo tvorili väčšinou Poliaci, Rusíni a Bosniaci. Niektorí z nich zomreli na následky chorôb a vojnových zranení v zriadenej nemocnici a boli pochovaní na miestnom cintoríne. Po vojne bol sklad ešte uhorským vojskom odvezený do Levíc. Na zákrok mestského magistrátu sa časť šatstva ponechala pre mestskú políciu, ktorá vojenské rovnošaty používala až do roku 1919.

1. svetovú vojnu nepripomínajú len zachované predmety v múzeu alebo u potomkov, ale aj pomníky padlým. Veľa sa ich postavilo v období 1. ČSR. Takýto pomník ešte pár rokmi mohli návštevníci Kremnice vídať vo Zvolenskej doline cestou na Skalku.

Udalosti spred sto rokov priviedli slovenské múzeá k myšlienke predstaviť zo svojich zbierok predmet, ktorý sa bezprostredne viaže k roku vypuknutia 1. svetovej vojny. Kremnické múzeum sa do projektu s názvom Príbeh predmetu roku 1914 zapojilo prostredníctvom denníkov, ktoré si počas vojny písal syn Drahotíny Kardossovej – Križkovej.

Pri koncipovaní našej malej výstavy sme okrem muzejných predmetov využili aj predmety, ktoré Kremničania uchovávajú ako spomienku na svojich blízkych. Na výstavu ich získal veľký záujemca o vojenské dejiny Tibor Ferenčík. Za poskytnutie materiálov ďakujeme Ladislavovi Fuskovi, Dorote Adamsonovej, Romanovi Vykysalému, Božene Schniererovej, Anne Fusekovej a Igorovi Sivošovi.

Z profilových zbierkových fondov múzea budú vystavené kovové a papierové platidlá zo zajateckých táborov na území Rakúsko-Uhorska a kolekcia medailí s tematikou 1. sv. vojny. Pozývame Vás na výstavu pripomínajúcu udalosti, ktoré začali pred sto rokmi. Výstava je prístupná v expozičných priestoroch NBS – Múzea mincí a medailí v Kremnici od 28. 7. 2014 do 31. 1. 2015.

Bohuslava Konušová, NBS – Múzeum mincí a medailí

Ivan Králik otvára výstavu Začiatky lyžovania v Kremnici a Banskej Bystrici

Aktuálny trend odkrývania súkromných dejín jednotlivcov, ktoré sú však zaujímavé nielen pre ich rodiny a blízkych, ale majú čo povedať aj širšej verejnosti, zachytil aj pán Ivan Králik.“Výstava Múzea telesnej kultúry Slovenskej republiky inštalovaná v Bellovom dome ma inšpirovala k tomu, aby sa  obšírnejšie dokumentovalo organizované lyžovanie v období do konca 40. rokov minulého storočia. Nechceme konkurovať profesionálnej výstave. Chceme poukázať, že je možné doplniť chýbajúce údaje. Možno sa nám podarí vzbudiť záujem lyžiarskej verejnosti, aby zapožičali dokumenty pre vyhotovenie kópií, alebo niektoré exponáty darovali do fondov Múzea telesnej kultúry SR. Práve teraz, keď si pripomíname 100 rokov prvých lyžiarskych pretekov v Kremnici, je na to vhodné obdobie,” hovorí kurátor výstavy Ivan Králik.

Jeden panel z dvanástich, ktoré na výstavu pripravil, venoval aj svojmu otcovi Tiborovi Králikovi, ktorý mal 3. júna tohto roku výročie 100. rokov narodenia a okrem toho, že bol výborným lyžiarom a tenistom, vyrábal aj lyžiarske vosky KRÁLIK WAX s logom zajaca. Ďalšie panely dokumentujú začiatky lyžovania v Kremnici a v Banskej Bystrici, budovanie lyžiarskych areálov, začiatky pretekov Biela stopa SNP, venujú sa aj poďakovaniu dobrovoľníkom, ktorí pomáhali pri príprave pretekov a sumarizujú články od novinárov.

“Exponáty sme získavali z rôznych zdrojov a bolo to veľmi náročné,” hovorí pán Králik: “Verím, že táto druhá výstava je len začiatkom k uvažovaným oslavám 100 rokov lyžovania v Kremnici. Veď obdobie druhej polovice storočia je podstatne bohatšie  ale aj náročnejšie na jeho pravdivé zdokumentovanie. Bude to veľmi háklivá práca, vyžiada si zapojenie  širšieho kolektívu. Do tejto činnosti prajem veľa odvahy, veľa elánu, aby nepodľahli pri prvých sklamaniach a hlavne sa dbalo na dodržiavanie vzájomnej tolerancie.”

Priestor pre výstavu v priestoroch Galérie Archív poskytlo občianske združenie Cremnicium a prezrieť si ju môžete denne od 16. do 19. hodiny. Podľa Miloša Lacka sú v Galérii Archív pripravení vystaviť aj exponáty ďalších vystavovateľov, ktorí výzvu Ivana Králika vypočujú, prezrú domáce archívy a svoje exponáty vystavia. “Priestoru máme dosť,” ubezpečuje Miloš Lacko. V ďalších priestoroch galérie je nainštalovaná výstava fotografií Miloša Lacka z Nórska a výstava fotografií prírody Jaroslava Slašťana.

Silver Jurtinus

Program 7. stretnutia Banských miest
a obcí Slovenska v Kremnici
22.-24. augusta 2014

Kremnica žila v 18. storočí čulým hudobným životom. Hudba zaznievala na bohoslužbách, mestských slávnostiach, verejných koncertoch, meštianskych večierkoch a tanečných zábavách.  Kremnica mala vlastný orchester zriadený mincovňou, ktorý vystupoval vo františkánskom kostole a na spoločenských podujatiach v meste. Priamu zodpovednosť za úroveň hudby, ktorá sa vyučovala na školách a znela v chrámovom a mestskom prostredí, mal kantor schvaľovaný mestskou radou. Túto funkciu zastával nadaný skladateľ, huslista, dirigent a hudobný organizátor Anton Aschner, ktorý pôsobil v Kremnici štyri desaťročia. Podľa názoru hudobných odborníkov patril k najtalentovanejším skladateľom pôsobiacim na území Slovenska, no jeho dielo je pre širokú verejnosť neznáme.

Anton Aschner sa narodil v roku 1762 v Tirolsku. Po príchode do Kremnice vykonával viacero funkcií v jej hudobnom živote – pôsobil ako kapelník kremnického orchestra, ako kantor vyučoval hudbu na školách, pôsobil ako huslista vo farskom kostole Blahoslavenej Panny Márie a staral sa o hudbu vo františkánskom kostole. Za zásluhy o rozvoj hudby v Uhorsku  bol vyznamenaný Kráľovskou miestodržiteľskou radou. Zomrel v roku 1793, ale jeho hudba znela v kremnických kostoloch aj po jeho smrti.

Umeleckú pozostalosť Antona Aschnera tvorí štyridsať kompozícií – sú to diele cirkevné, ale i svetské. Pomerne rozsiahla časť jeho tvorby sa zachovala vo františkánskej knižnici kremnického kláštora. Hudba Antona Aschnera sa po vyše 200 rokoch vracia do Kremnice, ktorej venoval všetky svoje hudobné schopnosti.

Koncert Štátneho komorného orchestra Žilina, z chrámovej tvorby Antona Aschnera, zaznie v Kostole sv. Františka v piatok 27. 6. 2014 od 19.00 hod. v rámci 14. ročníka Medzinárodného festivalu Petra Michalicu Hudba pod diamantovou klenbou.

(MMM)

Psychiatrická nemocnica má v súčasnosti 202 zamestnancov, len o niečo menej ako štátna mincovňa, ktorá je najväčším zamestnávateľom v mikroregióne. Boli časy, kedy nemocnica zamestnávala aj viac ako 300 ľudí, v rámci reštrikčných opatrení však museli tento počet zredukovať. “Nemôžeme sa síce porovnávať so západom, kde na jedného lekára vychádza 5 až 6 pacientov, keďže u nás je to okolo 20 pacientov na jedného lekára, starostlivosť však poskytujeme na vysokej odbornej aj ľudskej úrovni,” hovorí riaditeľ nemocnice doktor Tibor Ďurian, ktorý je zároveň aj najdlhšie slúžiacim lekárom psychiatrickej nemocnice a pravdepodobne aj najdlhšie slúžiaci riaditeľom zdravotníckeho zariadenia na Slovensku. “Doteraz tu boli len dvaja riaditelia – primárka Vránová, ktorá bola riaditeľkou 25 rokov a po nej som v roku 1983 nastúpil ja,” hovorí Tibor Ďurian.

V minulosti boli piatym kolom na voze

Psychiatrická liečebňa v Kremnici bola založená v roku 1959, najprv ako súčasť Nemocnice s poliklinikou v Kremnici. Psychiatrická liečebňa bola a doteraz je umiestnená v bývalých vojenských kasárňach, ktoré neboli prispôsobené zdravotníckym požiadavkám. “Tie budovy boli neúčelové, boli to kasárne, nebola tam ani voda,” hovorí doktor Ďurian: “V tom čase nemocnici patril celý areál až po vlakovú stanicu. Bolo tam veľké futbalovú ihrisko aj pekný ovocný sad. K zmene však došlo rozhodnutím Krajského národné výboru a časť areálu nemocnice bola určená pre stavbu štátnej mincovne.” Kasárne sa menili na nemocnicu postupne a za pochodu. “Najväčšie problémy sme mali, kým sme boli pod Okresným ústavom národného zdravia. Tam sme boli ako piate koleso na voze. Keď som nastúpil v 1983 roku ako riaditeľ, dal som si za úlohu, dostať nemocnicu od OÚNZ do Krajského ústavu národného zdravia. To sa mi aj podarilo a tým pádom sa vylepšila finančná situácia – pokiaľ ide o investície. V tom čase sme napríklad nemocnicu vykurovali  z troch kotolní na uhlie. Vždy na jeseň sme mali v areáli zložené haldy uhlia pripravené na zimu, na jar zas haldy škvary. Po prejdení pod KÚNZ sa nám podarilo vybudovať modernú, plynovú kotolňu, ktorá doteraz vykuruje celú nemocnicu. Vylepšili sme aj práčovňu. Vtedy sa v jednej budove pralo, v inej sušilo, mokrá bielizeň sa musela prenášať. V práčovni síce boli práčky na elektrinu, ale odspodu sa v nich kúrilo pevným palivom. Zrekonštruovali sme preto budovu bývalej kasárenskej basy, ktorá neskôr slúžila ako záchytná stanica, na v tom čase modernú práčovňu. Teraz by už ale znova potrebovala ďalšie investície.”

Hospodária bez dlhov

Ako štátna príspevková organizácia by nemocnica mala dostávať príspevky na investície a údržbu od Ministerstva zdravotníctva SR, ostatných 15 rokov však žiaden príspevok nedostali. “Všetka údržba a investície sú len z toho, čo si sami zarobíme od zdravotných poisťovní. My sme totiž, na rozdiel od iných nemocníc, ktoré sú platené za odliečeného pacienta, platení za lôžko. U nás platba za odliečeného pacienta nie je možná, lebo niektorí pacienti sú u nás aj šesť mesiacov a dostali by sme zaňho toľko, ako za pacienta, ktorý tu bol tri týždne. S poisťovňami preto rokujeme o výške poplatku za deň, lôžko a objem služieb. Oni si objednajú určitý počet pacientov, dajú na to limit a my keď ten limit prečerpáme, ďalších pacientov liečime prakticky zadarmo. Pacienta však odmietnuť nemôžeme, my ho musíme prijať napriek tomu, že dopredu vieme, že za tohto pacienta zapletené nedostaneme. Údržba, platy, lieky, to všetko máme len z toho, čo si zarobíme u zdravotnej poisťovni. Napriek tomu sa nám darí hospodáriť bez dlhov,” vysvetľuje riaditeľ.

Menej liekov, viac psychoterapie

Za 55 rokov existencie nemocnice sa posunula aj psychiatria ako odbor. “Samozrejme, že ju veľký pokrok. Veda ide rýchlo dopredu a my musíme sledovať jej vývoj. Preto sa zúčastňujeme konferencií a sympózií, každý mesiac však mávame aj naše vlastné – ústavné semináre, na ktoré z času na čas pozývame aj iných odborníkov.” A čo znamená vývoj psychiatrie pre pacienta? “V minulosti sa užívali lieky, ktoré mali silné vedľajšie účinky. Pre pacienta to bolo nepríjemné, pretože síce nebol psychotický, ale osobne sa necítil dobre. Nové lieky, naopak, skutočne skvalitňujú život pacienta, vedľajšie účinky sú oveľa menšie, nedá sa povedať že úplne vymizli, ale kvalita života psychiatrického pacienta vtedy a teraz sa nedá porovnať. Celkovo sa psychiatria zhumanizovala. Napríklad protialkoholická liečba pomocou injekcií a liekov, ktoré mali vyvolať istý podmienený reflex, sa už nepoužíva. Dnes sa venujeme hlavne psychoterapii a resocializácii pacienta, takže namiesto liekov sú to komunitné spôsoby liečby. Do nášho abstinenčného klubu, napríklad,  dochádza 25 pacientov zo širšieho okolia. Okrem toho využívame aj arteterapiu, ktorá sa zameriava na rozvoj tvorivých schopností, ergoterapiu – liečbu prácou, alebo muzikoterapiu, ktorá sa pokúša pomocou hudby priaznivo ovplyvniť psychický a fyzický stav človeka. Okrem terapií používame aj liečbu fyzikálnu, napríklad vodoliečbu, masáže, najnovšie máme aj prístroj na laserové kúry, čo tiež prispieva ku kvalitnejšej psychiatrickej liečbe,” vysvetľuje Tibor Ďurian.Nemocnica poskytuje svojim pacientom aj hypoterapiu, teda využitie koňa pri liečbe. V súčasnosti majú k dipsozícii tri špeciálne vycvičené kone, okrem toho však v areáli nemocnice majú aj minizoo, kde pacienti môžu relaxovať pri poníkoch, pávoch ale majú aj africkú kozu.

Profesor Matulay bol veľmi ľudský človek

Pri vstupe do areálu nemocnice návštevníka zaujme reliéf profesora Matulaya, na ktorého si pamätajú aj mnohí zamestnanci nemocnice a možno aj niektorí pacienti. “Profesor Matulay bol významný slovenský psychiater. Zaujímal sa aj o pedopsychiatriu, teda detskú psychiatriu, a keďže máme jediné pedopsychiatrické oddelenie s vlastným primárom pre deti od 3 do 15 rokov na Slovensku, našu nemocnicu často navštevoval. Pri jednej príležitosti sme debatovali a ja som sa ho opýtal, či by naša nemocnica nemohla niesť jeho meno v názve. On sa len usmial a nepovedal nič. Ale neskôr, keď sme ho oficiálne požiadali, dal nám písomný súhlas, mám ho odložený. Vtedy už mal 90 rokov,” spomína Tibor Ďurian. “Sme na to veľmi hrdí, keďže profesor Matulay sa podieľal sa na mnohých novátorských veciach a medzi psychiatrami je veľmi uznávaný. Ale hlavne, bol to veľmi ľudský človek, čo je v našom odbore to najdôležitejšie.”

Silver Jurtinus

Riaditeľka Múzea telesnej kultúry v
SR Zdenka Letenayová, primátorka Kremnice a Viliam Karácsony na otvorení výstavy.

Nie je sto rokov málo? Nie je lyžovanie v Kremnici predsa len staršie?

Výstavu ako takú sme zorganizovali v rámci toho, že v roku 1914 boli v Kremnici zorganizované prvé celouhorské preteky v lyžovaní. Netvrdíme, že ich organizovali Kremničania, ale v Kremnici sa konali. Čo sa týka 100 rokov organizovaného lyžovania v Kremnici, v archíve som našiel informácie, že v roku 1914 bol v rámci Kremnického korčuliarskeho spolku, vytvorený lyžiarsky oddiel. Ja túto formu považujem za organizované lyžovanie. Či tento názor prijmú iní, ja to na nich. Určite sa v Kremnici lyžovalo aj predtým, sú na to doklady, teraz ide o formu. Či považovať za organizované lyžovanie až to, že sa v roku 1915 uskutočnili preteky, ktoré organizovalo kremnické gymnázium, alebo už vytvorenie lyžiarskeho oddielu? Ja si myslím, že vytvorenie lyžiarskeho oddielu je forma organizovaného lyžovania. Kremnický korčuliarsky spolok bol spoluzakladateľom Uhorského lyžiarskeho zväzu a to už v roku 1913, napriek tomu, že vtedy ešte samostatný lyžiarsky oddiel nemali. Ten zriadili až následne. Boli ale členom zväzu a platili ročné poplatky, je to dokladované v archívnych materiáloch.

Dá sa povedať, že Kremnica je najstarším centrom slovenského lyžovania?

Na území Slovenska sa prvé oficiálne preteky konali v roku 1911 v Tatranskej Polianke. V tom čase do Kremnice začali prichádzať turisti – lyžiari, hlavne z Budapešti. Bolo to blízko, boli tu vynikajúce terény, viedla sem železničná trať. Lyžovanie v Kremnici poznali už od 90. rokov 19. storočia a 100 rokov organizovaného lyžovania určite patrí medzi najstaršie na Slovensku.

Čo môžu návštevníci výstavy vidieť?

Je to stručný prehľad, keďže priestory ktoré máme k dispozícii, umožňujú iba stručný prehľad vývoja lyžovania v Kremnici, ktorý sme sa snažili zdokumentovať textovo, fotodokumentáciou aj predmetmi z našich zbierok. Návštevníci si môžu pozrieť napríklad návrh postupu výroby lyží od Gejzu Angyala, ktorý, zdá sa, mal v sebe športového ducha a bol navyše všestranný človek. Okrem toho, že bol známy maliar, navrhol aj lyžiarsky skokanský mostík a venoval sa aj navrhovaniu lyží. Angyal výrobu lyží a viazania študoval, privážal lyže zo severských krajín a dával návod, ako na to. Kolár Mesároš  potom lyže fyzicky vyrábal. Zbierka lyží kremnických výrobcov skutočne stojí za to. Sú tam lyže aj od ďalších kremnických stolárov a kolárov, ktorý v 30., 40. a 50. rokoch lyže vyrábali podomácky, ale pre Kremničanov ich dokázali vyrobiť dostatočné množstvo. Na výstave sú aj predmety významných osobnosti Kremnického lyžovania, kremnických rodákov, ktorí sa zúčastnili Olympijských hier, čo je najväčší športový sviatok všetkých lyžiarov. Zatiaľ boli štyria – prvá bola kremnická rodáčka Anikó Eleődová, ktorá reprezentovala Maďarsko na zimných olympijských hrách v roku 1948 vo švajčiarskom  St. Moritzi. Potom nasledoval pán Rudolf Čillík, pani Gabriela Sekajová a zatiaľ posledný Kremničan na olympiáde – Andrej Párička v roku 1998.

Výstavu si môžu návštevníci pozrieť v Bellovom dome na Štefánikovom nám. č.14., vždy v piatok, sobotu a nedeľu od 11.00 do 15.00 hod. Vstup je voľný.

Text a foto: Silver Jurtinus

[Pozrite si galériu obrázkov na oldkremnica.webyportal.sk]

Ing. Boris Keníž je zástancom záchrany pamiatok

Súčasným majiteľom klopačky je Ing. Boris Keníž: “Som zástanca záchrany pamiatok”, hovorí pán Keníž, ktorého inšpirovala diplomová práca jeho dcéry. Bola totiž práve o finančnej návratnosti prestavby objektu klopačky na penzión. “Vtedy mala rekonštrukcia stáť 15 miliónov korún a návratnosť bola vypočítaná na desať rokov. Teraz by však rekonštrukcia stála aj 15 miliónov eur a v tejto situácii, pokiaľ tu je hrozba povrchovej ťažby, investície do objektu nemajú význam,” hovorí Boris Keníž. 

“Objekt som kupoval  v roku 2000 od reštaurátora Milana Greguša. Viem, že voľakedy to mal byť Dom pionierov a v osemdesiatych rokoch tam začal Pamiatkostav robiť  aj nejaké opravy, podľa neskorších posudkov to však boli zásahy neodborné. Ja som to kúpil už v zdevastovanom stave. Hrozilo, že sa vežička zrúti, preto sme ju zdokumentovali a rozobrali. Bolo to už celé zhnité,” opisuje Boris Keníž.

Architektonická štúdia rekonštrukcie klopačky na penzión.

Prakticky hneď po kúpe objektu si dali vypracovať architektonickú štúdiu na prestavbu objektu na penzión. “Štúdia bola konzultovaná s  pamiatkármi aj mestom. V klenbovej pivnici mala byť vináreň, na prízemí recepcia, kaviareň a reštaurácia a dve poschodia izieb. Mal som aj dvoch vážnych záujemcov o spolufinancovanie. Jedného zahraničného a jedného slovenského investora, ale keď sa objavila hrozba povrchovej  ťažby, ktorá by bola v priamom dotyku s penziónom, investori cúvli. Keby sa našiel záujemca, investor, ktorý má dostatok financií a odvahy pustiť sa do rekonštrukcie, som mu ochotný objekt klopačky aj s projektmi odpredať,” hovorí Boris Keníž.

Na otázku, či by oprášil svoj projekt, ak by hrozba ťažby definitívne pominula, Boris Keníž odpovedá: “Zachrániť objekt klopačky ako celok v pôvodnom materiálovom zložení  už nemá význam, už niet čo zachraňovať. Riešením by bolo spraviť repliku objektu s použitím moderných stavebných materiálov a postupov so zachovaním objemovej a tvarovej danosti objektu ako aj zachovanie pamiatkovo zaujímavých prvkov, v zmysle spracovanej architektonickej štúdie a zachovanej pôvodnej dokumentácie. Ale okrem hroziacej ťažby je tam aj problém nestability geologického podložia. Neďaleko klopačky sa pred pár rokmi na dvoch miestach zosunula zem. Bolo by treba urobiť geologický prieskum kvôli statike, či by tam dnes úrady vôbec dovolili budovať takúto stavbu. Asi by to bolo riziko.”

V Banskom múzeu v prírode je replika vežičky kremnickej klopačky.

Vežičku kremnickej klopačky tak bude možné obdivovať iba v Banskom múzeum v prírode v Banskej Štiavnici, kde sa nachádza jej kópia. “Pri budovaní múzea bola snaha sústrediť významné a typické banské objekty z baníckych lokalít na Slovensku,” hovorí Ľubomír Lužina z Banského múzea v prírode. “V Kremnici bola vytipovaná budova baníckej klopačky, ale keďže bola súkromný majetok, nepodarilo sa ju do Banskej Štiavnice preniesť. Jednoduchšia bola výstavba nového objektu inšpirovaného viacerými stavbami. V rokoch 1976 – 1977 sa v múzeu postavil objekt Cachovne s kováčskou dielňou. Na budove je vežička inšpirovaná klopačkou v Kremnici. V Banskom múzeu v prírode teda nie je replika baníckej klopačky z Kremnice , ale len vežičky z tejto klopačky. Klopačky vo všeobecnosti plnili v banských lokalitách funkciu časomiery, poplašnú a obradnú,” uzatvára Ľubomír Lužina.

Silver Jurtinus
Foto: MsÚ Kremnica, Silver Jurtinus, Ľubomír Lužina

“Pamätník vznikol v roku 1899 pri päťdesiatom výročí prechodu vojsk Artúra Görgeiho Kremnicou,” hovorí historik Múzea mincí a medailí Daniel Haasa Kianička. Počas “revolučného meruôsmeho roku”, po bitke pri Turčeku, sa v roku 1849 stiahli maďarské vojská do Kremnice. Rakúšania ich však tlačili, preto Görgeiho vojsko ustupovalo cez Zvolenskú dolinu a cez tunel, ktorý potom nazvali Görgeiho tunel, prešli až do Banskej Bystrice.

Pamätník nechal v roku 1899 postaviť maďarský spolok, ktorý v Kremnici pôsobil, práve na pamiatku prechodu a vlastenectva generála Görgeiho. Celý pamätník bol vyrobený z liatiny, na pylóne pomníka bola skulptúra vtáka s roztiahnutými krídlami – maďarského mytologického tvora Turula. Ten sa ale nezachoval, vo fonde múzea však podľa Kianičku majú asi päťcentimetrový kúsok kovu, ktorý zo skulptúry Turula údajne pochádza.

V roku 1919 bol pamätník poškodený. “Neuvádza sa kto, čo, ako, prečo, ale pamätník chátral a až v roku 1928 ho pri desiatom výročí vzniku prvej Československej republiky zrekonštruovali, ale už ho venovali aj ďalším udalostiam, teda desiatemu výročiu vzniku ČSR a keďže predpokladom vzniku republiky bola prvá svetová vojna, venovali ho aj obetiam svetovej vojny z Kremnice. Pamätník zároveň pripomínal aj šesťsto rokov od vydania privilegiálnej listiny pre Kremnicu,” hovorí Kianička. Turula však na pylóne pamätníka vystriedal slovenský dvojkríž.

V roku 2006 bol pamätník už celkovo v zlom stave, dochádzalo ku kradnutiu mosadzných tabuliek s menami padlých Kremničanov, ktoré zrejme skončili v zberných surovinách. Definitívnu ranu pamätníku zasadila víchrica, kedy naň zvrchu popadali stromy a pamätník zlomili na polovicu. Odvtedy je uložený v areáli technických služieb a pamätník dnes pripomína iba rozpadnutý podstavec v skalnej scenérii oproti Anna kaplnke. Podľa Daniela Haasa Kianičku už existujú technológie na zváranie zliatiny, pamätník by sa teda reštaurovať dal. V knihe Michala Matunáka Dejiny slobodného a kráľovského mesta Kremnice sa zachoval aj presný zoznam padlých. Z Kremnice narukovalo 479 mužov, 72 z nich sa už nikdy nevrátilo a na pomníku mali tabuľku so svojim menom.

“Z umeleckého hľadiska pamätník síce nie je výnimočný, má však historickú hodnotu ako príklad dejín multinacionálnej strednej Európy. Na jednej strane pripomína Uhorsko, teda boj v revolúcii o nezávislosť Uhorska od Rakúska v rokoch 1848 – 1849, potom je to pamiatka prvej svetovej vojny a pripomína aj vznik Československej republiky. Z tohto pohľadu je to veľmi cenné, lebo ten pamätník má nevšedný príbeh,” hovorí Daniel Haas Kianička.

Na februárovom mestskom zastupiteľstve poslanci vyčlenili z dotácie Ministerstva financií na rekonštrukciu pamätníka 28 000 €, pamätník však zatiaľ nie je kultúrnou pamiatkou. “Z našich podkladov v múzeu sme zistili, že je to pamätihodnosť, nie kultúrna pamiatka. Spojili sme sa preto s pamiatkármi, vypracovali sme podklady a mesto, ako vlastník pamiatky, podalo žiadosť, aby bol pamätník v zrýchlenom konaní vyhlásený za kultúrnu pamiatku,” uzatvára Kianička.

Podanie návrhu na vyhlásenie pamätníka za kultúrnu pamiatku potvrdila Jaroslava Sedláčková z Oddelenia výstavby a životného prostredia. Ak komisia na Krajskom pamiatkovom úrade v Banskej Bystrici návrh schváli, Pamiatkový úrad požiada Ministerstvo kultúry a zapísanie pamätníka do zoznamu kultúrnych pamiatok. Potom bude môcť mesto na rekonštrukciu použiť financie z dotácie Ministerstva financií a pamätník sa po stopätnástich rokoch od vztýčenia možno dočká obnovy.

Silver Jurtinus

Hlasovanie trvá od 1. do 28. februára 2014, posledný týždeň je hlasovanie tajné. Jeden človek môže hlasovať iba raz, na hlasovanie používa svoju osobnú e-mailovú adresu. Hlasy z jednorázovej e-mailovej adresy nie sú povolené a budú vymazané. “Ďakujem vopred  všetkým hlasujúcim, pretože svojím hlasom nevyjadria len podporu nášmu dubu, ale aj ukážu, že im prírodné dedičstvo a naše mesto nie je ľahostajné,” povedal Jaroslav Slašťan z občianskeho združenia Naša Kremnica, ktoré Zechenterov dub do ankety Strom roka prihlásilo. Zechenterov dub anketu vyhral, preto má právo súťažiť o titul Európsky strom roka.

“Rozhodne sa nedajte oklamať tým, že tento dub má orezané vetvy a vyzerá, že je pomaly na pokraji svojho života. Aj s našou pomocou môže prežiť niekoľko sto ďalších rokov”, hovorí botanička Ingrid Turisová.

Ochranár Maroš Jasík: “Keď rímski historici opisovali územie dnešného Slovenska, lesy ktoré tu našli, opisovali s obdivom.”

“Stromy nepotrebujú ľudí, ale ľudia aby prežili, potrebujú stromy,” hovorí vysokoškolský pedagóg Jaroslav Vlčko.

Zoológ Tomáš Kizek: “Ak si myslíte, že tento dub ostal osamotený vo svojej starobe, mýlite sa.”

“Zovšadiaľ sa na nás valí politika a ideológia. Táto téma je však iná,” myslí si Marian Vojtko, predseda OZ Naša Kremnica.

“Ak chceme hovoriť o kvalite ľudského života, rozhodne sa musíme zmieniť aj o kvalite nášho vzťahu k stromom,” hovorí lesník Ján Mičovský.

Primátorka Zuzana Balážová: “Vašim hlasovaním upozorníte celú Európu na význam tohto nášho kultúrneho dedičstva.”

“Tento strom za 400 rokov svojej existencie zažil nie jeden príbeh, ale množstvo príbehov. Tieto príbehy žiaľ zostali mnohokrát zabudnuté a zahalené tajomstvom. Verím, že pri ich odkrývaní nám pomôžete práve vy,” hovorí ekológ Jaroslav Slašťan.

Historik umenia Marián Kvasnička: “Strom vo svojej vertikalite koreňov, kmeňa a koruny, je čosi, čím zem vysiela veľkú metaforu k nebu.”

Výsledky štvrtého ročníka ankety budú slávnostne vyhlásené 19. marca v Bruseli. Víťazným stromom roka 2012 sa stal platan z maďarského mesta Eger so 14 205 hlasmi, druhý sa umiestnil komjatický platan. Do hlasovania sa zapojilo vyše 45 000 ľudí. Hlasovať môžete na stránke ankety.

(51) Foto: Facebook: https://www.facebook.com/dub.letnykremnica?

Prezidentka Slovenskej lyžiarskej asociácie Janka Gantnerová a Zdenka Letenayová, riaditeľka Múzea telesnej kultúry v SR.

Na základe rokovania Národnej banky Slovenska – Múzea mincí a medailí v Kremnici, Slovenského združenia telesnej kultúry a Mesta Kremnica, prišlo koncom roka 2001 k prevodu fondu lyžovania z majetku Múzea mincí a medailí do vlastníctva Múzea telesnej kultúry v SR. V roku 2003 bola sprístupnená v spolupráci s Mestom Kremnica MTK – Stála expozícia histórie lyžovania na Slovensku v priestoroch Informačného centra mesta Kremnica.

Od roku 2010 však bola expozícia v zimných mesiacoch neprístupná, nakoľko Mesto Kremnica,  správca a majiteľ budovy, v ktorej sa expozícia nachádzala, v rámci šetrenia finančných zdrojov na energiu priestor uzatváralo. Na základe podnetov občanov a

Rudolf Čillík s Jankou Gantnerovou.

návštevníkov Kremnice, ktorí žiadali o vyriešenie tejto situácie sa vedenie mesta rozhodlo ponúknuť Múzeu telesnej kultúry v SR nové priestory, aby expozícia mohla byť otvorená aj počas zimnej sezóny. Od piatka 6. decembra 2013 je reinštalovaná expozícia prístupná verejnosti v Bellovom dome každý  piatok až nedeľu od 11 hod. – do 15 hod.

Zatiaľ je verejnosti prístupná časť venovaná stálej expozícii, v priebehu budúceho roka bude  pre návštevníkov otvorená aj druhá časť venovaná príležitostným výstavám. Prvou bude výstava venovaná 100 rokom organizovaného lyžovania v Kremnici.

Denník Rudolfa Čillíka pokrstili snehom

Knihu pokrstil snehom Štefan Grosch, priateľ a súputník Rudolfa Čillíka

Zbierka múzea začala vznikať v roku 1993, pričom jedným z iniciátorov a prvých prispievateľov bol práve Rudolf Čillík – najúspešnejšia postava histórie kremnického športu a najvýraznejšia postava storočnej histórie organizovaného kremnického lyžovania. Spolu s množstvom iných cenných predmetov a dokumentov z  aktívnej športovej a funkcionárskej činnosti, daroval do zbierok múze aj svoj denník, ktorý si písal počas účasti na VIII. zimných olympijských hrách 1960 v Squaw Valley – v “Údolí žien”, ako ho vo svojom denník sám nazýva. O odborné múzejné spracovanie zbierky z darov Rudolfa Čillíka sa postarala pani Darina Salátová, ktorá prepísala aj olympijský denník. Autentický prepis denníka Múzeum telesnej kultúry vydalo v edícii Z depozitára múzea.

“Denník je úžasný dokument z pohľadu športovca ako vníma svoju účasť na olympijských hrách a ako sa k nim sám postavil, zhodnotil svoje poslanie, aj svoj neúspech. Je to úžasné čítanie,” povedala na krste Zdenka Letenayová, riaditeľka Múzea telesnej kultúry v SR. Krstným otcom publikácie sa stal Štefan Grosch, priateľ a súputník Rudolfa Čillíka, ktorý ju pokrstil, ako inak, snehom. „Rád by som sa dožil toho, aby slovenskí reprezentanti opäť ukázali silu slovenského bežeckého lyžovania na svetových podujatiach. Táto generácia zničila všetko, čo kedysi fungovalo a šport prekvital. Preto treba podporiť mládež na školách, honorovať trénerov a vytvoriť im podmienky, vďaka ktorým sa to môže podariť,“ spomenul nestor kremnického lyžovania vo svojom príhovore.

Silver Jurtinus, Jozef Mecele

Iniciátorom myšlienky fotografického porovnania dobových fotografií s dnešnými pohľadmi na rovnaké bol Milan Rybársky, predseda Miestneho odboru Matice slovenskej. Zákutia mesta zachytené na dobových fotografiách v ich súčasnej podobe nafotil fotograf Ivan Čillík, o vytvorenie prezentácie sa postarali pracovníci mestského kultúrneho strediska.

Monitor vo výklade predajne SÚKRODEV je automaticky naprogramovaný na každý deň vo večerných hodinách do 22:00. Počas dňa prezentácia spustená nie je, kvôli svetelným podmienkam by totiž nebola viditeľná. Prezentácia je k dispozícii aj pre všetky kremnické prevádzky. Ak o prezentáciu Kedysi a dnes máte záujem, kontaktujte mestské kultúrne stredisko mailom na adrese msks@kremnica.sk.

Predseda Združenia Kalvária v Kremnici Milan Rybársky s manželkou pri zvone.

Zvonenie z Kalvárie na dlhý čas utíchlo v roku 1977, kedy kostol zachvátil požiar a zvon sa rozbil. Trvalo dlhých tridsať rokov, kým sa zvon z Kalvárie ozval opäť. Zrekonštruovaná Krížová cesta a kostol svätého Kríža aj s novým zvonom boli slávnostne požehnané 16. septembra 2007, zvoniť sa však dalo iba ručne, zvonenie z Kalvárie sa preto ozývalo iba sporadicky. Od konca júla zvon na Kalvárii zvoní opäť trikrát denne, keďže zvonenie už zabezpečuje automatický elektronický systém.

Zvon váži 60 kilogramov, odlial a vo vežičke kostola ho osadil zvonár Michal Trvalec zo Žarnovickej Huty. Návrh zvona vyhotovil Milan Rybársky, predseda Združenia Kalvária v Kremnici, ktoré rekonštrukciu Kalvárie organizovalo. “Na zvone je vyobrazený pápežský kríž s ukrižovaným Kristom, dodaný výrobcovi zvonov z Ríma. Motív prvý raz použitý na zvonoch v kostole v Petržalke, ktoré vysvätil pápež Ján Pavol II pri svojej poslednej návšteve na Slovensku. Druhý raz bol motív použitý na zvone pre kostol sv. Kríža v Kremnici,” hovorí Milan Rybársky. Inštaláciu automatického systému realizovala spoločnosť ELEKON, s.r.o. z Liptovského Hrádku a všetky náklady na vyhotovenie, osadenie zvona a zriadenie automatického zvonenia uhradil sponzor.

Milanovi Rybárskemu sa však zvonenie z Kalvárie zdá v meste príliš slabé. “Pre lepšiu počuteľnosť zvonenia by bolo vhodné odstrániť náletové dreviny v hornej časti Kalvárie, ktoré tvorí zvukovú barieru. Tým by sa súčasne odkryl aj pohľad na kostol z mesta, čo požadujú nielen obyvatelia mesta, ale aj turisti i zahraniční,” hovorí Milan Rybársky. “Náletové dreviny vypiľujeme každý rok,” oponuje Andrea Mutňanská, vedúca Oddelenia mestskej zelene, podľa ktorej sú väčšie zásahy na Kalvárii podmienené navýšením rozpočtu oddelenia, sama však z vypiľovaním stromov na Kalvárii nesúhlasí. “Rastú tam krásne tristoročné stromy. Musíme sa zmieriť s tým, že je to les,” uzatvára Andrea Mutňanská.

Ako zvonia kremnické zvony

Kalvária

Od 23. júla 2013 sa zvonenie z kostola sv. Kríža na Kalvárii ozýva denne trikrát, o 05.55, 11.55 a 17.50.

Kostol sv. Alžbety a kostol sv. Františka

Podľa farského zvonára Ladislava Zimmermanna sú v kostole svätej Alžbety osadené tri zvony. Malý zvon zvoní ráno o 6.00 a na pravé poludnie. Stredný zvon zvoní o 17.30 a veľkým zvonom zvonia len počas sviatkov. V kostole svätého Františka je zvon len jeden a ten zvoní tiež o 17.30. V oboch kostoloch zvonenie riadi automatika.

Mestský hrad

Vo veži kostola svätej Kataríny sú inštalované tri zvony, hovorí správca vežových hodín Jaroslav Hric-Matúška. Prvý, malý zvon, odbíja každých pätnásť minút – o štvrť zazvoní raz, o pol dvakrát, o trištvrte trikrát a o celej hodine odbije štyri razy. Druhý zvon odbíja celé hodiny – od jedného po dvanásť zazvonení podľa toho, koľkú hodinu bije. Tretí, veľký zvon Ondrej, zvoní ráno o šiestej hodine, na poludnie a päť minút pred osemnástou hodinou večer, vždy 154 – 155-krát, približne dve minúty. Celý systém spúšťa mechanický hodinový stroj, elektronika riadi len večerné zvonenie, ktoré je o päť minút posunuté pred celú hodinu, aby nerušilo začiatok večernej omšu v kostole.

Text: Silver Jurtinus, foto: archív Milana Rybárskeho z požehnania zvona v septembri 2007

Chata na Skaleke, rok 1914. Foto: Múzeum telesnej kultúry v SR

Chatár sa na okrúhle výročie pripravuje aj v archívoch a starých kronikách. “Presný dátum otvorenia chaty sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Viem, že patrí medzi prvé tri chaty v Horných Uhrách, staršie sú len dve chaty v Tatrách. V roku 1912 boli na Skalke prvé preteky a v roku 1917 tu boli prvé oficiálne preteky, majstrovstvá Uhorska,” vymenúva Ferenčík.

Pani Darina Salátová z Múzea telesnej kultúry jeho slová potvrdzuje. “Vďaka tomu, že táto chata bola postavená, od roku 1914 sa už v Kremnici konali prvé lyžiarske kurzy. Celý život lyžiarskeho športu v Kremnických vrchoch sa začal odvíjať postavením chaty na Skalke. Až do roku 1928, kedy bola postavená Ulehlová chata na Krahuliach, to bola jediná útulňa v Kremnických vrchoch. Chata sa objavovala v dobových turistických bedekroch a jej povesť sa rozšírila do širokého okolia. Na Skalku sa chodilo lyžovať až z Budapešti,” hovorí pani Salátová.

Klub slovenských turistov a lyžiarov chatu prevádzkovali až do vojny. Keďže Kremnické vrchy boli jedným z centier Slovenského národného povstania, vojaci nemeckej armády ju vypálili, aby sa v nej neschovávali partizáni a z chaty ostali len obvodové múry. Po vypálení bola chata dlho opustená. Keď sa v šesťdesiatych rokoch začal stavať vysielač, chata slúžila ako kancelárie a sklad. Po dokončení vysielača chatu odkúpil podnik Elektrovod, ktorý prevádzkoval viacero rekreačných zariadení na Slovensku. V súčasnosti je majiteľom chaty firma Elba a chatár Ferenčík jej nájomca.

Na otázku, čo ho k chatárčeniu na Skalke priviedlo odpovedá, že život v Bratislave ho omrzel a ľudia sklamali, preto sa rozhodol odísť. “Hora vás nesklame, jedine ľudia dokážu sklamať,” hovorí. “Keď som na Skalku prišiel, ešte tam bol chatársky život. Spoločne sme trávili Silvestra, navštevovali sme sa, pomáhali sme si. Ale majitelia sa pomenili, chatári odišli a už to nie je tá chatárska šichta ako kedysi. Typický chatársky život už je len vo Vysokých Tatrách a aj tam už siaha komercionalizácia.” Snom chatára Ferenčíka je dať chate taký vzhľad, aký mala predtým, keďže po jej vypálení už neobnovili poschodie, ktoré pôvodne mala. “Na poschodí by sa zišli ešte tri – štyri apartmány. To je môj sen, neviem či sa to podarí, ale nejaké sny človek mať musí.”

Na oslavu storočnice nechystá žiadne pompézne oslavy, ale skromnú pripomienku na svojich predchodcov. “Pri chate chcem osadiť kríž a malú zvoničku s rokmi 1913 – 2013 ako pripomienku na ľudí, ktorí na tejto chate pracovali.” Pripravuje aj malý raut a výstavu fotografií a artefaktov z histórie chaty, preto privíta aj zaujímavé fotografie zo súkromných archívov, alebo spomienky pamätníkov. Ak chcete prispieť, ste vítaní. Oslava a odhalenie kríža zo zvoničkou bude v lete. “Kto príde, dostane gambáčik a môže pofŕkať chatu pre šťastie a na pamiatku chatárom zazvoniť na zvonček” hovorí Ferenčík.

Silver Jurtinus

Vianočný príbeh je teda o narodenom Božom Synovi v mestečku Betleheme, o jasličkách, o Božích anjeloch, ktorí túto udalosť oznámili betlehemským pastierom a cez nich všetkým ľuďom. Cez betlehemskú hviezdu aj trom mudrcom v ďalekých krajinách, teda celému svetu. Tento Vianočný príbeh je aj pre mňa, aj pre vás, lebo v betlehemskom dieťati nás všetkých Pán Boh objíma ako svoje milované deti. Pán Ježiš prišiel z neba, aby nás, keď príde naša hodina vzal ku sebe, aby sme boli tam, kde je On.

Mladému apoštolovi Timoteovi napísal o tomto príbehu svätý apoštol Pavel v 2. kapitole toto: “Toto je dobré a príjemné pred našim Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba ako výkupné za všetkých ako svedectvo vo vopred určenom čase.” Bez Božieho Syna by nebolo Vianoc, bez Neho by nebolo pre nás miesto v nebi, nebol by, ako sa jedna vianočná pieseň začína:” Čas radosti a veselosti…”, neboli by sme evanjelici začali 28. 3. 2011 stavať chrám Boží v Žiari nad Hronom. Na jeho najvyššom mieste, na veži, sme umiestnili tohto roku kríž Pána Ježiša Krista ako dominantu, lebo On je pre nás jedinou možnosťou vidieť čas radosti veselosti v nebi, v dome nášho nebeského Otca, ku ktorému sa i my modlíme: “Otče náš, ktorý si v nebesiach…”. Táto možnosť sa začala v deň Narodenia Pána, ktorý svätíme vo Vianočnom čase. Nezabúdajme na tento príbeh, lebo je najkrajší, lebo je o láske, ktorá nikdy neprestane a patrí všetkým. Je večná. Prajem ju vám i sebe, lebo v nej sú Vianoce radostné a požehnané.

Mgr. Ján Soták, evanjelický farár v Kremnici

Doktor Pavol Hollý, rodák z Chynorian, sa po štúdiách na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a krátkom účinkovaní vo viacerých slovenských mestách definitívne usadil v starobylej Kremnici. Prišiel s diplomom „doktor medicinae universae“, ale tiež s diplomom magistra „scholy pro organo et musica,“ ktorý mu vystavil bratislavský magistrát. Stal sa závodným lekárom pri Rudných baniach, neskôr obvodným lekárom, ale vo voľnom čase sa intenzívne venoval hudbe, predovšetkým organu – kráľovskému nástroju, ktorému popri svojej rodine venoval všetok svoj voľný čas.

Čoskoro sa stal uznávanou autoritou a spolupracoval s viacerými organovými firmami a organológmi. Navrhoval stavby či prestavby viacerých organov alebo sa jednoducho usiloval o záchranu niektorých historických nástrojov na Slovensku. Navrhol a zrealizoval pozoruhodný a vo vtedajšom Československu snáď i prvý moderný organ v sakrálnom priestore – organ pre rímskokatolícky kostol Premenenia Pána v Nevoľnom, kde v tom čase pôsobil Rudolf Baláž, neskorší banskobystrický biskup. Dvojmanuálový organ s pedálom je pozoruhodný nielen po stránke navrhnutej zvukovej dispozície, ale aj výtvarným riešením. Ako organista a odborník v stavbe nástrojov stál pri návrhoch a realizácii nového organu v chráme Sv. Alžbety, tzv. Špitálskom kostole, ktorý spĺňa všetky súčasné parametre moderného liturgického nástroja.

Na sklonku svojho života inicioval stavbu nového reprezentatívneho nástroja v chráme sv. Kataríny, ktorého sa, žiaľ, už nedožil – organ bol kolaudovaný roku 1992, štyri roky po jeho nečakanej smrti.

Pozostalosť doktora Pavla Hollého je uložená v Archíve hudobných rukopisov Slovenskej národnej knižnice v Martine, kde sa nachádza viacero skíc projektov, návrhov na stavbu či prestavbu organov. Všetky tieto materiály dokumentujú jeho celoživotný vzťah k hudbe, predovšetkým k organu, ale aj vzťah k mestu a jeho hudobným tradíciám, pestovanie ktorých vždy nezištne podporoval.

“Dnešné odhalenie pamätnej tabule doktorovi Pavlovi Hollému na dome, v ktorom posledné roky života žil i pracoval, vnímam ako prejav úcty a vďaky mesta vzácnemu človeku, ktorý nielenže žije v spomienkach jeho obyvateľov, ale aj tvorí neodmysliteľnú súčasť kultúrnej histórie mesta,” povedal v príhovore profesor Boris Banáry.

Na odhalení sa zúčastnili všetci piati synovia doktora Hollého, niekoľko vnukov a dokonca pravnučiek a pravnukov. Za rodinu prítomných pozdravil pán Karol Hollý, najstarší syn doktora Hollého, ktorý poslucháčom priblížil otca ako človeka. Napokon pozdravil prítomných aj zástupca primátorky mesta Kremnica Igor Kríž. Podujatie bolo ukončené slávnostným odhalením tabule.

Pamätná tabuľa vznikla z iniciatívy profesora Banáryho a výtvarníka Imricha Csabu Fodora z Kremnice. Obaja do prípravy zapojili občianske združenie SOS Kremnica, ktoré zrealizovalo vyhotovenie tabule. Podľa Daniela Haas Kianičku, predsedu združenia, má pamätná tabuľa vysokú výtvarnú úroveň. “Medailón s podobizňou Pavla Hollého vytvorila medailérka Mária Poldaufová z Kremnice, ktorý do bronzu odlial Štefan Kuzmín. Korpus tabule navrhol Imrich Csaba Fodor a do kararského mramoru ho vysekal Ondrej Kilík z Tekovských Nemiec. Nezastupiteľnú úlohu pri príprave pamätnej tabule zohrala rodina Pavla Hollého. Jej príslušníci pomohli radami, obrazovými podkladmi a zafinancovali samotné vyhotovenie tabule,” hovorí Kianička. Slávnostné odhalenie pamätnej tabule sa uskutočnilo 23. novembra 2012.

Silver Jurtinus

Mons. František Bartoš odpovedá na otázku, prečo sa busta nachádza práve v Lúčkach: „Lúčky sú neoddeliteľne späté s pastoráciou nepočujúcich a vôbec s Kresťanským centrom nepočujúcich na Slovensku nakoľko od začiatku fungovania tejto duchovnej služby alebo tohto občianskeho združenia, bol to priestor, kde sme sa stretávali, kde sme mali rôzne školenia a semináre, kde sme sa mohli stretnúť ako priatelia, povzbudiť v tých vzťahoch, ale aj vo viere.“

Filip Smaldone bol taliansky kňaz, ktorý žil v rokoch 1848 – 1923 a vyznačoval sa tým, že zriaďoval mnohé sociálno-vzdelávacie inštitúcie. Za svätého bol vyhlásený 15. októbra 2006 v Ríme pápežom Benediktom XVI.

Program začal sv. omšou, ktorú celebroval diecézny administrátor Mons. Marián Bublinec. Počas celého programu nepočujúcim tlmočila do posunkového jazyka tlmočníčka z kresťanského centra nepočujúcich Ester Sztrancsíková. Na svätej omši sa zúčastnili Mons. František Bartoš, predseda KCNS a duchovný správca KCNS PaedDr. Robert Colotka. Prítomní boli aj mnohí kňazi so susedných farností žiarskeho dekanátu. Mons. Marián Bublinec v homílii poďakoval práve aj za spomínaných kňazov, ktorí sa venujú nepočujúcim. V súčasnosti sú v aktívnej službe len traja kňazi.

Po sv. omši boli všetci prítomní pozvaní do areálu Oázy Smaldone, kde je busta sv. Filipa inštalovaná. Sochu slávnostne odhalili nepočujúci manželia Bekeovci. Nasledoval krátky životopis sv. Filipa a následne na to Mons. Marián Bublinec bustu požehnal. Prítomným sa prihovorili aj samotní autori busty Kamil Gubáň a Ján Konuš. Predseda KCNS Mons. František Bartoš potom prečítal prítomným dekrét o zriadení zariadenia Oázy sv. Filipa v Lúčkach. Zariadenie bude slúžiť pre nepočujúcich na vzájomné stretávanie sa počas celého roka. Priestor je možné využiť na duchovné cvičenia, semináre, ale aj detské letné tábory.
Požehnania busty sa zúčastnili mnohí nepočujúci veriaci, veriaci z farnosti, zástupcovia škôl pre nepočujúcich, ale aj žiaci a kňazi, ktorí pracujú s nepočujúcimi.

Boris Kollár

Po učiteľských začiatkoch v Horných Mladoniciach, Senohrade a v Krupine, bola ďalšou učiteľskou zastávkou Jozefa Cígera Hronského Kremnica. V tomto období intenzívne rozvíjal spoluprácu s kremnickým nakladateľstvom Mládež a v jeho rovnomennej edícii vydal v roku 1925 Kremnické povesti. V čase kremnického pôsobenia Hronský rozširoval literárnu spoluprácu, priateľské i rodinné kontakty najmä so Štefanom Krčmérym, ktorý sa ho usiloval pritiahnuť k matičnej organizačnej a redakčnej práci, čo sa mu aj podarilo.

V apríli roku 1945 opustil Slovensko a do roku 1948 žil v Ríme a potom v Argentíne, kde sa usadil v mestečku Luján. Tu ho v čase nových tvorivých plánov vo veku 64 rokov nečakane zastihla smrť. Jeho dielo a osobnosť boli plne rehabilitované až po páde komunizmu. Znova a v úplnosti začalo vychádzať jeho literárne dielo, v roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne.

Dom, v ktorom Hronský v Kremnici býval, sa podarilo identifikovať žiakom rómskeho gymnázia vďaka náhode v roku 2010. Súkromné gymnázium Zefyrína Jimenéza Mallu v Kremnici v tom čase pripravilo pri príležitosti Roka Jozefa Cígera Hronského seminár, Človek proti osudu. V rámci prípravy na toto podujatie sa im podarilo vyhľadať aj 95-ročnú pani Julianu Orlickú, ktorá si veľmi živo a sviežo pripomenula časy, keď ju v 6. a 7. triede na kremnickej ľudovej škole učil pán učiteľ Jozef Cíger. Okrem toho, ako prebiehala hodina s učiteľom Cígerom, aké pedagogicko-psychologické počiny musel ovládať a zvládať, aby vtedajších, dnes by sme povedali, hyperaktívnych študentov primäl k čítaniu a k záujmu o čítanie kníh, si presne pamätala aj na dom, v ktorom v tom čase býval.

Iniciatívy sa chopil Milan Rybársky, predseda miestneho odboru matice slovenskej, ktorému sa po dvoch rokoch práce podarilo pripraviť všetko potrebné pre slávnostné odhalenie pamätnej tabule na dome na Dolnej ulici číslo 83/34, ktoré prebehlo v stredu 17. októbra 2012. Kremnické pôsobenie tohto významného dejateľa si prišli okrem Kremničanov pripomenúť aj Daniel Zemančík, riaditeľ krajanského múzea Matice slovenskej, Milan Gonda, pracovník Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej, Zuzana Bukovenová, pracovníčka Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a Mareka Hanuska, riaditeľ sekretariátu predsedu a správcu Matice slovenskej.

Ďalšie podujatie venované Jozefovi Cígerovi Hronskému je pripravené v stredu 24. októbra, kedy sa v radnej sieni kremnickej radnice uskutoční krst knihy Hronského publicistických článkov a dokumentov Niet krajších slov. Všetkých srdečne pozývame, začiatok podujatia je o 16.00 hod.

Silver Jurtinus

Pietna spomienka bola zahájená hymnou Izraelského štátu a prednesom básne „Rozjímanie v koncentračnom tábore“ od Janka Jesenského, ktorú predniesol Juraj Hajmal, študent Súkromného Gymnázia v Kremnici. Predseda MO MS Milan Rybársky informoval o pôsobení židovskej obci v Kremnici od r. 1851, kedy im Tekovská župa povolila vstup do stredoslovenských banských miest, až po ich odsun do vyhladzovacích táborov. Pracovníčka Mestského úradu v Kremnici p. Mgr. Ľuba Ďurčová prečítala zoznam 59 Židovských deportovaných rodín, s uvedením mena hlavy rodiny, povolania a čísla domu. S príhovormi vystúpili primátorka mesta p. RNDr. Zuzana Balážová a člen prezídia Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí p. Juraj Turčan. Uviedol, že z deportovaných 57.752 Židov deportovaných z územia Slovenského štátu, prežilo len niekoľko stovák Podujatie spestrila spevom židovských piesní Mgr. Klára Štroffeková, učiteľka ZUŠ J. L. Bellu v Kremnici.

Aspoň v krátkosti si pripomeňme dobu, ktorá sa zapísala čiernymi písmenami do dejín Kremnice. Po r. 1851 postupne počet Židov vzrastal do roku 1924 na 316 osôb. Pred zahájením ich prenasledovania a deportácii časť sa odsťahovala, čím v r. 1941 počet klesol na 213. V r. 1867 si založili Židovský svätý spolok, ktorý bol súčasne aj ich pohrebným spolkom. V r. 1878 na odkúpenom pozemku si zriadili cintorín s márnicou a v r. 1898 si postavili Synagógu, pri ktorej v dome bol byt rabína a šachtera.

Začiatok krutého prenasledovania a následného fyzického likvidovania židovských obyvateľov i z Kremnice nastal krátko po utvorení Slovenského štátu v r. 1939. V snahe zachrániť sa mnohí prestúpili do kresťanských cirkví, ale zachránili sa len tí, ktorí boli pokrstení pred dňom 14.3.1942. Na riešenie židovskej otázky bolo vydaných viacero vládnych nariadení. Začala sa arizácia ich prevádzok a vykonal sa súpis majetku osôb i nežidovských partnerov vrátane cenností, zariadenia bytov, šatstva a pod. i majetok náboženskej obci. Žiaci a študenti boli vylúčení zo škôl. Na nariadenie, Matica slovenská musela vylúčiť 22 členov z MO MS židovskej národnosti. Židia boli vylúčení z verejného života a obyvateľom mesta sa zakazoval s nimi styk. Museli od 6-tich rokov nosiť hanlivé označenie šesťcípu hviezdu. Vykonal sa súpis židovských osôb určených na odsun do pracovného tábora v Novákoch siahajúci až po starých rodičov a vytypovanie osôb potrebných na chod mesta, ktorým bola udelená výnimka. Ostatným bola nariadená pracovná povinnosť. Nariadením z Ministerstva vnútra dňa 12.3.1942 sa začal odsun do tábora, odkiaľ boli v rámci prvej etapy začatej 25.3.1942 v transportoch deportovaní k fyzickej likvidácii. Dňa 20.10.1942 boli transporty pozastavené. V druhej vlne deportácii v r. 1944 – 1945, bola odsunutá zvyšná časť Židov, vrátane osôb, ktorým boli zrušené udelené výnimky. Zachránilo sa len pár osôb, ktoré sa ukryli mimo Kremnicu.

Pred koncom II. svetovej vojny bola Synagóga podpálená a už nebola obnovená. Na jej mieste bola postavená nová budova Materskej školy, teraz Cyklo-Sante. Cintorín bol Nemcami poškodený a neudržovaním po r. 1945 postupne zanikol a na jeho časti je postavený terajší Dom smútku s parkoviskom. Mesto Kremnica zriadilo dňa 7.10.1993 na časti bývalého židovského cintorína, symbolický Židovský cintorín, ako prvý na Slovensku

Záverom vyslovujem želanie, aby si spomienku na uvedenú smutnú udalosť uchovala i budúca generácia a pripomínala si ju i v ďalšom období.

Milan Rybársky

Boris Kollár v septembri nastúpi do maturitného ročníka Súkromného gymnázia v Kremnici

Inšpiráciu napísať knihu o histórii farnosti dostal na miništrantskom výlete v Kláštore pod Znievom, kde podobnú knihu našiel v knižnici miestneho farára. “Bola to kniha o farnosti v Terchovej a pri jej listovaní mi napadlo, že my podobnú knihu o našej farnosti nemáme. Prečo sa na to nedať, keď mám voľný čas, aj ma to baví? Nie že by sme o farnosti vedeli málo, nemáme však knihu ktorá by podávala celú históriu farnosti a jej zaujímavosti.”

Vo svojom voľnom čase s niekoľkými spolupracovníkmi pátra po archívoch, pomocnú ruku mu podal nielen kremnický farár Marián Krajč, ale už aj historici František Neupauer z Ústavu pamäti národa, alebo Zoltán Baláž z diecézneho archívu v Banskej Bystrici. Boris pátra aj v kremnickom archíve, v múzeu a o pomoc žiada aj širokú verejnosť. “Bol by som veľmi rád, keby ľudia, ktorí majú staré fotografie alebo si pamätajú niečo zo života farnosti, mi dali vedieť a ja budem veľmi rád, že takýmto spôsobom prispejú do knihy.”

Vydanie knihy je ešte vzdialená budúcnosť, Boris však verí, že sa mu to podarí skôr ako v roku 2028. “Keďže farnosť vznikla s veľkou pravdepodobnosťou v roku 1328, kedy Karol Róbert z Anjou povýšil Kremnicu na banské a kráľovské mesto a ako prvý farár sa spomína Mikuláš (1328 – 1337), čakať šestnásť rokov na sedemsté výročie by bola asi príliš dlhá doba,” žartuje Boris. Kniha je zatiaľ v štádiu zbierania materiálu, niektoré kapitoly však už spolu s kamarátkou Michaelou Vnučkovou pomaly píšu.

V knihe sa bude venovať aj rôznym zaujímavostiam. “Mnoho ľudí napríklad nevie, koľko cirkevných zariadení v Kremnici bolo, mne sa podarilo napríklad zistiť, že v Kremnici sa nachádzal aj Dom duší, Dom malomocných alebo Útulňa sv. Jozefa – dnes budova Mestského kultúrneho strediska. V Kremnici sídlil aj ostrihomský arcibiskup v Dome pizetára, ktorý stál pri dnešnom penzióne Floren. Pôsobili tu aj mnohé spoločenstvá ako napríklad Kremnický katolícky tovarišský spolok o ktorom som zatiaľ našiel len veľmi málo informácií.”

Samostatnú kapitolu venuje aj zaujímavým životným osudom farníkov, napríklad nezvestnému vojakovi z Kopernice Ferdinandovi Puskailerovi, prípadu bosorky Dory Struhárovej, alebo Františkánskemu katechétovi Agapovi Malkušákovi, ktorý bol jeden mesiac vo väzení, za pohoršenie verejného pokoja za to, že v kázni poburoval ľud proti českej národnosti.

Ak teda máte vo svojom archíve textové, alebo fotografické materiály, ktoré môžu byť Borisovi Kollárovi nápomocné pri tvorbe knihy o histórii rímskokatolíckej farnosti v Kremnici, alebo poznáte pamätníkov, ktorí si spomínajú na mnohé zaujímavé osobnosti alebo udalosti, neváhajte a kontaktujte Borisa na telefónnom čísle 0904 906 927, alebo mailom na adrese: boris.kollar@gmail.com.

Silver Jurtinus

Snímky sú hodnotné aj vďaka autentickým zápisom. Dovoľujem si vás upozorniť na /v tom čase/ slečnu Lichtnerovú, neskoršie Polákovú, profesorku Kremnického gymnázia. Otec spomínal, že aj napriek zdravotným problémom s nohou bola výborná korčuliarka.

Snímka vznikla na vtedajšom klzisku, ktoré sa nachádzalo na mieste terajšieho futbalového ihriska, kdesi za telocvičňou. V tomto období bol môj otec študentom Filozofickej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe. Tu okrem iného navštevoval aj hokejový a krasokorčuliarsky kurz a hral hokej za študentov vysokej školy. V Kremnici zozbieral svojich priateľov, všestranných športovcov a tak preniesol tento šport do nášho mesta. Hokeju sa venoval aj v období, keď bol riaditeľom tunajšieho gymnázia. Spomínal, že vtedy mávali najväčšiu návštevnosť, lebo študenti gymnázia považovali za svoju povinnosť prísť povzbudiť svojho riaditeľa a spolužiakov, ktorý spolu hrali za Kremnicu.

Hokeju sa venoval väčšinu svojho života a to aj na miestach svojho pedagogického pôsobenia – Praha Vršovice, Zlaté Moravce, Prešov, Banská Bystrica, Prievidza. V období Slovenského štátu bol kondičným trénerom v OAP /oddiel armádnych pretekárov/ Pezinok. Tu trénoval aj neskoršieho športového komentátora Gaba Zelenaya. S aktívnou hokejovou činnosťou skončil ako 45 ročný v Prievidzi, lebo mu vadilo vulgárne správanie divákov a agresivita hráčov.

Roman Vykysalý

V školskom roku 1954 sa Rudolf Čillík stal triednym učiteľom Športovej školy dorastu v I. a II. ročníku. Jeho prácou a vplyvom sa zvyšovala úroveň technickej zdatnosti, zaviedol nové tréningové formy a vypracoval novú metódu výcviku. Už v roku 1957 sa námaha a um Rudolfa Čillíka prejavila a jeho žiaci dosiahli prvé úspechy.  Ľudmila  Slosiariková sa stala majsterkou Slovenska. Ďalší žiaci ŠŠD Ľudovít Fusko, Ondrej Párička, Stanislav Florek a Mojmír Slosiarik zaznamenali v tomto roku významné úspechy v celoštátnom meradle. V histórii kremnického lyžovania toľko úspechov nemalo obdobu. Funkciu dobrovoľného trénera lyžiarskeho oddielu a ÚTM (Útvaru talentovanej mládeže) pri I. základnej škole vykonával od roku 1954  až do roku 2006. Ťažko sa dajú spočítať hodiny, ktoré venoval výcviku mládeže na úkor svojho osobného voľna.

V roku 1955 na podnet prof. Vojtecha Rahla a Rudolfa Čillíka naplánovala ŠŠD prvý výcvikový tábor, ktorého sa zúčastnilo 9 žiakov. Vedúci a tréner v jednej osobe na štiavnických jazerách bol Rudolf Čillík a takéto letné sústredenia sa konali pod jeho vedením až do roku 2000.

V roku 1960 po ukončení činnosti ŠŠD stál Rudolf Čillík pri založení Športovej lyžiarskej základne, kde pôsobil ako vedúci základne a hlavný tréner. Pomoc poskytol aj pri základnom kurze lyžovania, ktorý začal v školskom roku 1961 – 1962 vo forme prednášok o metodike lyžovania. Bol i spoluorganizátorom I. ročníka Veľkej ceny Kremnice. Kto prišiel ako prvý s myšlienkou usporiadať preteky pre lyžiarov a funkcionárov „Bafuňári“ v roku 1967 nebolo rozhodujúce, ale Rudolf Čillík od prvého ročníka vykonával riaditeľa preteku. Na Skalke sa konal v roku 1961 neoficiálny pretek Veľkonočné vajce pre priaznivcov lyžovania a Rudolf Čillík pomáhal pri organizovaní. Tradícia Veľkonočného vajca stále pokračuje. V roku 1974 Ľudoví Fusko a Rudolf Čillík boli iniciátori založenia najväčších pretekov v behu na lyžiach na Slovensku Biela stopa SNP. Od roku 1975 pracoval Rudolf Čillík ako predseda organizačného výboru a riaditeľ preteku až do roku 2001.

Na základe aktivít, ktoré vykonával v TJ Baník bol v roku 1972 zvolený do výboru lyžiarskeho zväzu pri SÚV ČSZTV a za predsedu bežeckého úseku a v roku 1989 za podpredsedu BU ČSZL Praha. Všetky písomné materiály z obdobia 1972 – 2005 odovzdal do depozitu Lyžiarskeho múzea.

Pomáhal pri budovaní lyžiarskych tratí i pri výstavbe strediska športovej základne na Skalke po celý čas až do otvorenia tohto športového areálu. V roku 1980 sa Rudolf Čillík, Ľudovít Fusko funkcionári mesta, Múzea Kremnica zaslúžili o založenie Lyžiarskeho múzea. Určite som nevymenovala všetky súťaže a akcie, v ktorých sa angažoval.

K jeho životnému jubileu múzeum telesnej kultúry v Bratislave inštalovalo v Dome športu výstavu z jeho športovej kariéry. Výstava nemohla byť uskutočnená v kremnickom informačnom centre, nakoľko priestory kde sa uskutočňujú výstavy MTK sú v zimnom období zatvorené.

Za MTK, Darina Salátová