Keď sme koncom roka 2010 pripravili pre mesto Kremnica koncepciu využitia priestoru známeho ako klub Labyrint, plánovali sme – okrem oživenia kultúrnej, záujmovo-umeleckej, tvorivej, výchovnej a spoločenskej činnosti – tiež obnovenie ducha komunitného života, tak ako ho poznali viaceré generácie klubistov v minulosti. Po podpísaní nájomnej zmluvy a pri uvedení prvého SOIRÉE 100 líčiek (s M. Geišbergom, UMK a Celkom malým divadlom) v januári 2011 to vyzeralo veľmi nádejne. Klub bol opäť plný hostí, klubistov – seniorov i juniorov z Mestského mládežníckeho parlamentu, ktorí v Labyrinte našli svoje nové pôsobisko. Ďalšie akcie však naše nadšenie postupne ochladzovali.

Už počas Bielej stopy 2011 neprišiel na populárnu kapelu z Gagov SWEET LITTLE CHICKS či domáce ESSENTIAL TRIO takmer nikto! S výnimkou prvoaprílo-vých FTÁKOVÍN s M. Sanigom a A. Banášovou navštevovalo ďalšie programy a kultúrne akcie počas roka len veľmi málo divákov. Niekedy dokonca dominovali viac cezpoľní ako domáci. A hoci ponuka programov bola z hľadiska dramaturgie porovnateľná s Gagovou (J. Mokoš, K. Koščová, A. Bartošová, I. Popovič, Z. Kronerová, TRI-T, M. Markovič…atď) i žánrovo pestrá (divadlo, kabaret, poézia, folk, jazz, improvizácia), počet divákov – aj to väčšinou skalných (všetka im česť!), ktorý sa pohyboval v priemere okolo 35-40, bol sklamaním aj pre účinkujúcich, ktorí mali o kremnickom publiku inú predstavu.

Nezáujem zo strany obyvateľov mesta a v roku 2012 aj zo strany sponzorov postupne demotivoval nielen nás, ktorí sme programy (bez nároku na odmenu) zabezpečovali, získavali na ne financie, ale aj mladých klubistov, ktorí očakávali, že klub bude žiť tak, ako o ňom rozprávali ich rodičia a starí rodičia. A hoci sme o každom programe verejnosť pravidelne informovali v Kremnických novinách, na web-stránke divadla i facebooku, tlačili mesačné i eventové plagáty, rozosielali pozvánky a stovky e-mailov, osobne i telefonicky pozývali, stav sa ani v priebehu roka 2012 nezlepšoval, skôr naopak. Kremničania boli akoby voči našim akciám imúnni.

Najskôr sme si mysleli, že na príčine je vysoké vstupné, ktoré verejnosť odrádza. Pozitívna zmena však nenastala, ani keď sme ho znížili. Dokonca aj na špičkovú americkú jazzovú formáciu CHRIS BYARS QUARTET z NewYorku, kde bolo vstupné iba symbolické (2 €), prišlo len 13 platiacich divákov, čo nepokrylo ani výdavky na kúrenie a svietenie. Možno si mnohí Kremničania (a tiež viacerí sponzori) ani neuvedomujú, že nákladmi na uskutočnenie akéhokoľvek programu sú nielen tie prevádzkové (kúrenie, svietenie, voda), ale najmä na technické zabezpečenie a umelecké honoráre, ktoré sa od zavedenia eura pohybujú už nie v stovkách korún, ale v stovkách eur, v prípade zahraničných umelcov v tisíckach.

V súčasnosti už NIE JE NIČ ZADARMO, takže predstava mnohých o tom, že by kultúra mala byť pre ľudí zadarmo je už poriadne anachronická. Ani kvalitná amatérska produkcia nepríde vystúpiť za menej ako 150 – 200 €, ktoré sa pri nízkom vstupnom a malom počte divákov vôbec nevrátia, naopak ešte treba zaplatiť nemalé poplatky SOZA alebo LITA za autorské práva. A tak len vďaka tomu, že sme mali v roku 2011 ešte akú-takú sponzorskú podporu, všetky programy vrátane Kultúrneho leta sme finančne dokázali vykryť.

Za tie dva roky bola zisková iba jedna jediná produkcia – FTÁKOVINY, aj to len preto, že interpreti sa vzdali nároku na honorár, platili sme im len za dopravu a ubytovanie. V roku 2011 sme na tvorbu niektorých programov (LIEČBA ŠOKOM, PRAH) získali granty z Ministerstva kultúry, vďaka ktorým sme tiež zlepšili technické vybavenie scény (ozvučenie, osvetlenie, javisko). V roku 2012 sme ešte zo sponzorských príspevkov stačili vydotovať Kultúrne leto, ale na prípravu pouličného pochôdzkového divadla KREMNICA NIELEN ZLATÁ sme si už museli požičať. Pritom ide o celoslovensky ojedinelú a atraktívnu inscenáciu, ktorá – napriek tomu, že bola o kremnickej histórii (!) a bola prístupná pre každého úplne zadarmo – prejavili väčší záujem i uznanie mimokremnickí diváci a turisti. Našťastie, je určená najmä (ale nielen) pre nich.

Obnovenie ducha Labyrintu je pravdepodobne aj generačný problém. Možno nebol o náš nostalgický zámer zo strany kremnickej verejnosti ani skutočný, ani dostatočný a najmä trvalý záujem, sociológ by povedal – nebola spoločenská objednávka. Pätnásť rokov prerušená kontinuita mládežníckeho klubu (uzatvorenie v rokoch 1991 – 2006) sa asi nedá preklenúť za dva roky a možno už vôbec. Aj keď Labyrint počas nášho prenájmu využívali v zmysle zmluvy s mestom aj iné organizácie (CVČ, ZUŠ, MS a pod.) a členovia MMP sa tam pravidelne stretávali a pripravovali svoje akcie a workshopy, komunitný život známy spred dvadsiatich rokov sa nekonal.

Dnes už zrejme nikto k tomuto priestoru a jeho potenciálu nemá taký vzťah, aký sme mali my a predošlé generácie. Ani nám sa teda obnoviť ducha Labyrintu nepodarilo. Možno bola chyba tiež v našej dramaturgii, ktorá chcela byť viac kultivujúca a tvorivá, ako komerčná. Možno je to synergia viacerých okolností. Po dvojročnej skúsenosti teda s ľútosťou a určitou (bez)nádejou konštatujem, že klub Labyrint ako kultúrna inštitúcia môže existovať len s dostatočnou a plánovanou finančnou podporou mesta: 1. na prevádzku, 2. na mzdu programovo-prevádzkového manažéra a 3. na pravidelné akcie. Nebude však fungovať bez aktívnej účasti obyvateľov mesta, ktorí opäť prídu na to, že živý kultúrny zážitok pre svoj duševný život potrebujú, že ten zážitok niekto vytvoril, teda aj niečo stojí, a že im ho nenahradí žiadna televízia, žiadna opekačka či opíjačka, ba ani žiadna záhradka.

Ján Fakla