Nemocnica je jedným z dvoch najväčších zamestnávateľom v Kremnici a poskytuje všetky druhy psychiatrickej starostlivosti pre južnú časť stredného Slovenska, teda pre takmer 700 tisíc obyvateľov, čo je viac ako 10 % obyvateľstva Slovenskej republiky. Slúži pre všetky vekové kategórie.
Psychiatrická nemocnica má v súčasnosti 202 zamestnancov, len o niečo menej ako štátna mincovňa, ktorá je najväčším zamestnávateľom v mikroregióne. Boli časy, kedy nemocnica zamestnávala aj viac ako 300 ľudí, v rámci reštrikčných opatrení však museli tento počet zredukovať. “Nemôžeme sa síce porovnávať so západom, kde na jedného lekára vychádza 5 až 6 pacientov, keďže u nás je to okolo 20 pacientov na jedného lekára, starostlivosť však poskytujeme na vysokej odbornej aj ľudskej úrovni,” hovorí riaditeľ nemocnice doktor Tibor Ďurian, ktorý je zároveň aj najdlhšie slúžiacim lekárom psychiatrickej nemocnice a pravdepodobne aj najdlhšie slúžiaci riaditeľom zdravotníckeho zariadenia na Slovensku. “Doteraz tu boli len dvaja riaditelia – primárka Vránová, ktorá bola riaditeľkou 25 rokov a po nej som v roku 1983 nastúpil ja,” hovorí Tibor Ďurian.
V minulosti boli piatym kolom na voze
Psychiatrická liečebňa v Kremnici bola založená v roku 1959, najprv ako súčasť Nemocnice s poliklinikou v Kremnici. Psychiatrická liečebňa bola a doteraz je umiestnená v bývalých vojenských kasárňach, ktoré neboli prispôsobené zdravotníckym požiadavkám. “Tie budovy boli neúčelové, boli to kasárne, nebola tam ani voda,” hovorí doktor Ďurian: “V tom čase nemocnici patril celý areál až po vlakovú stanicu. Bolo tam veľké futbalovú ihrisko aj pekný ovocný sad. K zmene však došlo rozhodnutím Krajského národné výboru a časť areálu nemocnice bola určená pre stavbu štátnej mincovne.” Kasárne sa menili na nemocnicu postupne a za pochodu. “Najväčšie problémy sme mali, kým sme boli pod Okresným ústavom národného zdravia. Tam sme boli ako piate koleso na voze. Keď som nastúpil v 1983 roku ako riaditeľ, dal som si za úlohu, dostať nemocnicu od OÚNZ do Krajského ústavu národného zdravia. To sa mi aj podarilo a tým pádom sa vylepšila finančná situácia – pokiaľ ide o investície. V tom čase sme napríklad nemocnicu vykurovali z troch kotolní na uhlie. Vždy na jeseň sme mali v areáli zložené haldy uhlia pripravené na zimu, na jar zas haldy škvary. Po prejdení pod KÚNZ sa nám podarilo vybudovať modernú, plynovú kotolňu, ktorá doteraz vykuruje celú nemocnicu. Vylepšili sme aj práčovňu. Vtedy sa v jednej budove pralo, v inej sušilo, mokrá bielizeň sa musela prenášať. V práčovni síce boli práčky na elektrinu, ale odspodu sa v nich kúrilo pevným palivom. Zrekonštruovali sme preto budovu bývalej kasárenskej basy, ktorá neskôr slúžila ako záchytná stanica, na v tom čase modernú práčovňu. Teraz by už ale znova potrebovala ďalšie investície.”
Hospodária bez dlhov
Ako štátna príspevková organizácia by nemocnica mala dostávať príspevky na investície a údržbu od Ministerstva zdravotníctva SR, ostatných 15 rokov však žiaden príspevok nedostali. “Všetka údržba a investície sú len z toho, čo si sami zarobíme od zdravotných poisťovní. My sme totiž, na rozdiel od iných nemocníc, ktoré sú platené za odliečeného pacienta, platení za lôžko. U nás platba za odliečeného pacienta nie je možná, lebo niektorí pacienti sú u nás aj šesť mesiacov a dostali by sme zaňho toľko, ako za pacienta, ktorý tu bol tri týždne. S poisťovňami preto rokujeme o výške poplatku za deň, lôžko a objem služieb. Oni si objednajú určitý počet pacientov, dajú na to limit a my keď ten limit prečerpáme, ďalších pacientov liečime prakticky zadarmo. Pacienta však odmietnuť nemôžeme, my ho musíme prijať napriek tomu, že dopredu vieme, že za tohto pacienta zapletené nedostaneme. Údržba, platy, lieky, to všetko máme len z toho, čo si zarobíme u zdravotnej poisťovni. Napriek tomu sa nám darí hospodáriť bez dlhov,” vysvetľuje riaditeľ.
Menej liekov, viac psychoterapie
Za 55 rokov existencie nemocnice sa posunula aj psychiatria ako odbor. “Samozrejme, že ju veľký pokrok. Veda ide rýchlo dopredu a my musíme sledovať jej vývoj. Preto sa zúčastňujeme konferencií a sympózií, každý mesiac však mávame aj naše vlastné – ústavné semináre, na ktoré z času na čas pozývame aj iných odborníkov.” A čo znamená vývoj psychiatrie pre pacienta? “V minulosti sa užívali lieky, ktoré mali silné vedľajšie účinky. Pre pacienta to bolo nepríjemné, pretože síce nebol psychotický, ale osobne sa necítil dobre. Nové lieky, naopak, skutočne skvalitňujú život pacienta, vedľajšie účinky sú oveľa menšie, nedá sa povedať že úplne vymizli, ale kvalita života psychiatrického pacienta vtedy a teraz sa nedá porovnať. Celkovo sa psychiatria zhumanizovala. Napríklad protialkoholická liečba pomocou injekcií a liekov, ktoré mali vyvolať istý podmienený reflex, sa už nepoužíva. Dnes sa venujeme hlavne psychoterapii a resocializácii pacienta, takže namiesto liekov sú to komunitné spôsoby liečby. Do nášho abstinenčného klubu, napríklad, dochádza 25 pacientov zo širšieho okolia. Okrem toho využívame aj arteterapiu, ktorá sa zameriava na rozvoj tvorivých schopností, ergoterapiu – liečbu prácou, alebo muzikoterapiu, ktorá sa pokúša pomocou hudby priaznivo ovplyvniť psychický a fyzický stav človeka. Okrem terapií používame aj liečbu fyzikálnu, napríklad vodoliečbu, masáže, najnovšie máme aj prístroj na laserové kúry, čo tiež prispieva ku kvalitnejšej psychiatrickej liečbe,” vysvetľuje Tibor Ďurian.Nemocnica poskytuje svojim pacientom aj hypoterapiu, teda využitie koňa pri liečbe. V súčasnosti majú k dipsozícii tri špeciálne vycvičené kone, okrem toho však v areáli nemocnice majú aj minizoo, kde pacienti môžu relaxovať pri poníkoch, pávoch ale majú aj africkú kozu.
Profesor Matulay bol veľmi ľudský človek
Pri vstupe do areálu nemocnice návštevníka zaujme reliéf profesora Matulaya, na ktorého si pamätajú aj mnohí zamestnanci nemocnice a možno aj niektorí pacienti. “Profesor Matulay bol významný slovenský psychiater. Zaujímal sa aj o pedopsychiatriu, teda detskú psychiatriu, a keďže máme jediné pedopsychiatrické oddelenie s vlastným primárom pre deti od 3 do 15 rokov na Slovensku, našu nemocnicu často navštevoval. Pri jednej príležitosti sme debatovali a ja som sa ho opýtal, či by naša nemocnica nemohla niesť jeho meno v názve. On sa len usmial a nepovedal nič. Ale neskôr, keď sme ho oficiálne požiadali, dal nám písomný súhlas, mám ho odložený. Vtedy už mal 90 rokov,” spomína Tibor Ďurian. “Sme na to veľmi hrdí, keďže profesor Matulay sa podieľal sa na mnohých novátorských veciach a medzi psychiatrami je veľmi uznávaný. Ale hlavne, bol to veľmi ľudský človek, čo je v našom odbore to najdôležitejšie.”
Silver Jurtinus
Zdieľať tento príspevok.