Ozdobené musia byť v prvom rade naše srdcia

Vážení čitatelia, milí priatelia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi! Opäť je tu čas, ktorý so sebou prináša azda to najkrajšie a najradostnejšie posolstvo. Je to čas, na ktorý majú rôzni ľudia rôzne pohľady. A tak nás táto skutočnosť vo svojej podstate rozdeľuje, hoci by nás mala naopak – spájať.

Čo by nás teda mohlo a malo spojiť v tohtoročnom advente i počas nastávajúcich najkrajších sviatkov v roku? Naše deti sa obvykle tešia na chvíle voľna, na prázdniny, na kopec snehu. Tie maličké sa nedočkavo pýtajú, koľkokrát sa musia ešte vyspať, kým svitne ten vytúžený Štedrý deň. Lenže my, dospelí, len vzdycháme: „To bude zasa stresov a nervozity! Namiesto pokoja a odpočinku – naháňačka, nákupy, starosti. Už aby sme to mali za sebou – už aby bolo po tom!“

Sviatočným chvíľam však vždy môžeme dať neopakovateľnú náplň, keď sami vnútorne prežijeme to, čo sa kedysi odohralo v Betleheme, keď do nášho sveta vstúpil Boh v ľudskom tele – Ježiš Kristus. Pred nami sú dni voľna, kedy sa môžeme venovať tomu, na čo vo všedné dni nemáme čas. To však neznamená, že budeme doháňať všetky resty, alebo že sviatky preleňošíme a prespíme! Nastávajúce sviatky nie sú dňami zaháľania, majú to byť dni vyhradené inej činnosti. Hlavne by sme sa mali venovať jedni druhým. Venovať si navzájom svoj čas, viac sa zblížiť, vyrozprávať, načúvať…, jednoducho – byť spolu. Ak túto túžbu nemáme, ak si nemáme čo povedať – to je jednou z najväčších tragédií pre človeka.

Jeden príbeh hovorí o starom mužovi, ktorý oslavoval svoje 90. narodeniny. Jeho dom sa naplnil do posledného miesta, zišli sa deti, vnúčence i pravnúčence. Staručkému deduškovi nanosili najrôznejšie darčeky. Ich rozbaľovanie nemalo konca kraja, potom nasledovala hostina, zábava a nakoniec „televízno – internetové hody“. Čas, keď bol deduško v centre pozornosti trval iba necelú hodinku. Kvôli nepodstatným veciam prestal byť veľmi skoro „hviezdou“ celých osláv. Darčeky, jedlo, televízor, internet… zatienili jeho osobu. Postupne zostal sám zabudnutý kdesi v kúte. Mám pocit, že toto je výstižné podobenstvo o našich moderných vianočných dňoch. Pravý obsah Vianoc sa dostáva do kúta, pretože sme urobili nepodstatné veci dôležitejšími.

Biblický vianočný príbeh má hlboký vnútorný rozmer, ale aj poučné vonkajšie okolnosti. Aký materiálny „boom“ sprevádzal pred viac ako 2000 rokmi Kristov príchod na svet? – maštaľ, jasle, slama, noc, zvierací pach, chlad, tma… My dnes vyzdobíme svoje domácnosti zvnútra i zvonku, oblečieme sa do sviatočných šiat, na štedrovečerné stoly naservírujeme množstvo jedla od výmyslu sveta, pod stromček uložíme balíček pre každého člena rodiny…

Taký je rozdiel Vianoc vtedy – pri Kristovom narodení a dnes. Podstata teda musí byť niekde úplne inde. Je v tvojom srdci. To je to podstatné, milí priatelia! Naše srdce musí byť v prvom rade ozdobené. Čím? Predsa láskou. Láskou, ktorej stelesnením je Ten, ktorého narodenie si nielen pripomíname, ale Jeho druhý advent, druhý príchod, aj očakávame. Len srdce naplnené láskou sa dokáže úprimne radovať, plesať a tešiť sa. Len takéto – Kristovou láskou ozdobené srdce môže venovať čas druhému, pomoc núdznemu, len také srdce dokáže aj počúvať a nie si presadzovať iba svoje záujmy…

Už onedlho budeme počuť: „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu.“ (L 2, 10) Ja teda všetkým vám prajem srdce naplnené Kristovou láskou a radosť, ktorá sa neskončí Vianocami a povzdychom: „Chvalabohu, už je po sviatkoch“, ale zostane v nás všetkých, aj keď adventné dni a napokon i Vianoce pominú.

Jozef Pacek, evanjelický farár

Zdieľať tento príspevok.