Spomienka na Jozefa Pauchlyho, ktorý sa narodil pred 111 rokmi (18. 3. 1909 vo Svätom Kríži nad Hronom)

Pauchlyovská stopa v Kremnici

                Všetko sa vlastne začalo mojím dedom Jánom Pauchlym. Hoci sa narodil v roku 1872 v Mlyňanoch, prvú rodinnú stopu zanechal v Kremnici.

Ako vyučený mlynár si približne v roku 1905 prenajal biskupský mlyn vo Svätom Kríži nad Hronom (Žiar nad Hronom). Zhruba o desať rokov neskôr si kúpil v Kremnici bývalú papiereň, ktorú prebudoval na mlyn a pekáreň. Bola to prvá parostrojná pekáreň v meste. Využil za ňou tečúci banský vodný náhon (flúder) a zabudoval doň vodnú turbínu. Tá poháňala elektrický generátor, ktorý dával do pohybu nielen mlyn, ale nadbytočný prúd rozsvecoval aj žiarovky v časti mesta.

Dedo bol však aktívny aj inak. V roku 1936 postupne postavil na námestí v Kremnici dvojposchodový podpivničený dom. Na prízemí dominovali obchody, pochopiteľne vrátane predajne pekárenských produktov. Nad nimi sa nachádzalo na tú dobu päť moderných, progresívne riešených bytov. Tento dom, pravdaže, stojí dodnes.

Starý otec mal dcéry Margitu a Helenu a dvoch synov. Dedovi synovia kráčali v jeho šľapajách. Ján Pauchly (1903 – 1956) sa vyučil za mlynára a Jozef za pekára. Ján u svojho otca pracoval ako mlynár až do otcovej smrti v roku 1939. Potom po ňom prevzal mlynársku živnosť, ktorú vykonával až do znárodnenia mlyna. So znárodnením sa môj strýko Ján nikdy nedokázal zmieriť. Ale to nebolo všetko, čo ho trápilo. Okresný národný výbor chcel mlyn úplne zlikvidovať a po vyhlásení zberu železa sa robotníci pustili aj do mlyna, presnejšie, rozoberali jeho kovové časti. Pretože sa proti tomu postavil, akoby za trest ho povolali na vojenské cvičenie, počas ktorého spolu s ďalšími kopal základy Závodu SNP v Žiari nad Hronom napriek tomu, že bol vážne chorý na srdce. Ako dôsledok pri tejto práci aj zomrel.

Jánov brat, môj otec, Jozef Pauchly (1909 – 1965) ako vyučený pekár tiež pracoval u svojho otca v pekárni. Po jeho smrti prevzal pekárenskú živnosť a na spokojnosť Kremničanov piekol veľmi kvalitný chlieb i pečivo. Starí Kremničania si to dodnes pamätajú a občas na to spomínajú. Živnosť mohol vykonávať tiež len do znárodnenia. Pekárskej živnosti sa musel zrieknuť a v auguste 1950 odovzdal živnostenský list na Okresnom národnom výbore v Kremnici.

Po znárodnení môj otec v pekárni ešte krátky čas pracoval, ale noví páni mu dali najavo, že je tam už nežiaduci. Preto sa zamestnal v Štátnej mincovni v Kremnici ako riaditeľov osobný šofér. Po výmene riaditeľa však ako bývalý živnostník už nemohol robiť ani na tomto poste a bol preradený do skladu železa s minimálnym platom. Otec však potreboval lepšie zarábať, pretože jeho syn (môj starší brat Karol) vtedy študoval a na štúdium potreboval peniaze. Preto sa otec dal preradiť do zlievarne – k ťažšej, no lepšie platenej práci. Vo vzťahu k nej bol mimoriadne zodpovedný – veľa študoval a vylepšoval technologické postupy najmä realizáciou vlastných zlepšovacích návrhov. Žiaľ, utrpel tam pracovný úraz, ktorý postihol najmä jeho slezinu a musel byť operovaný v Bratislave. Šesť rokov po operácii (23. mája 1965) zomrel na leukémiu.

S hrdosťou a láskou spomínam na rodičov: Jozef Pauchly (1909 – 1965) a Margita Pauchlyová (1915 – 1994). Boli pracovití a čestní. Otec bol známy a uznávaný nielen ako pekár, ale aj včelár. Vyrábal medzistienky, ktorých kvalitu zvyšoval mnohými zlepšovacími návrhmi, čo mu urobilo dobré meno medzi včelármi v celej republike. Okrem toho choval aj včelie matky. Vo včelárstve ho výdatne a aktívne podporovala aj moja mama, neskôr sa mu venoval aj môj, dnes už nebohý, manžel Dušan (1939 – 1992). S včelárskymi skúsenosťami sa rád podelil aj s pánom Aloizom Lörincom, z ktorého sa stal známy a uznávaný odborník. Okrem toho mal v mladosti aj ďalšie záľuby: amatérsky fotografoval a sám spracúval v tom čase ešte neobvyklé farebné fotografie, choval súťažné poštové holuby, rybárčil. S aktívnym poľovníctvom v prenajatom revíri musel skončiť, keď mu odobrali zbrojný preukaz, keďže ako živnostník bol nespoľahlivý.

Hlbokú ľudskosť prejavili moji rodičia aj k slušným občanom nemeckej národnosti z Piargov (Kremnické Bane), ktorí tesne po vojne nemohli ráno nakupovať v Kremnici. Preto sa s nimi otec dohodol, že im v určitom termíne dovezie čerstvý chlieb pred obec, kde ho čakávali. Chlieb dostali, aj keď nemali peniaze.

 Ale ani naša rodina nemala na ružiach ustlané. Ako nežiaducich nás chceli vysťahovať do Kunešova alebo do Krahúľ. Na Krahuliach býval čestný človek pán Ján Wágner. Vzhľadom na to, že moji rodičia jeho rodine cez vojnu a aj po nej pomáhali, chcel nám umožniť bývať vo svojom novopostavenom dome. Rodičia sa však proti vysťahovaniu ohradili, veď nič zlé neurobili, nikomu neublížili. Napriek zastrašovaniu zostali v Kremnici.

 Päťdesiate roky minulého storočia – to bola zložitá doba. Polená pod nohy kládla aj môjmu bratovi Karolovi, ktorého som v júni 2019 vyprevadila na jeho poslednej ceste. Po skončení meštianky (základná škola) chcel študovať na priemyslovke, no vedenie mesta mu bolo ochotné odporučiť štúdium len na poľnohospodárskej škole, pretože bol syn živnostníka. Slušný a odvážny riaditeľ Priemyselnej školy strojníckej v Ružomberku Ing. Jozef Pokorný, ktorý pochádzal z Kremnice, chápal jeho záujem o technický odbor, prijal ho na vlastnú zodpovednosť a tak trocha aj načierno, pretože pol roka nebol Karol ani v evidencii školy.

Po absolvovaní školy brat nastúpil na základnú vojenskú službu a po návrate z nej chcel pokračovať v štúdiu na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Vari trikrát sa brat uchádzal o diaľkové štúdium, avšak vedenie mesta mu nedalo odporučenie. Keď rodičia zistili dôvod jeho neprijatia na vysokú školu, išla mama za zodpovedným pracovníkom na mestský národný výbor, všetko si vyjasnili a brat napokon mohol študovať.

Rodičia, aj keď boli veľmi pracovne vyťažení, často chodievali s nami na nezabudnuteľné dlhé výlety do hôr. Obľúbená bola každoročná túra na Skalku, odtiaľ do Turčeka k známym Krížičkovcom a od nich vlakom domov. Oboch nás „nakazili“ láskou k prírode a chuťou športovať – turistika a beh na lyžiach boli moje záľúby ešte aj pred pár rokmi.

Viem, že o živote každého človeka sa dá napísať kniha. Verím však, že aj uvedené riadky aspoň trochu napovedia, ako skromne, úprimne a napriek prekážkam sa naša rodina usilovala prispieť k spokojnosti obyvateľov Kremnice a jej okolia. Na druhej strane sme aj my našli medzi nimi veľa dobrých ľudí, priateľov a kamarátov, s ktorými a na ktorých radi spomíname.

Margita Majerská, rod. Pauchlyová

Snímky: archív autorky

Zdieľať tento príspevok.