Slávne kremnické 14. storočie
Slávne kremnické 14. storočie
Príspevok k 692. výročiu mesta
Daniel Haas Kianička
Obdobím najväčšej slávy v histórii mesta bolo práve 14. storočie, keď sa tu ťažilo množstvo zlata a v mincovni sa začalo s razbou svetoznámych zlatých florénov – dukátov. Zároveň sa tu vo veľkom uplatnil vplyvný zahraničný, predovšetkým taliansky kapitál. Zlato a florény z Kremnice dokonca ovplyvnili vývoj na svetových obchodných trhoch. Do roku 1400 boli dobudované aj základné stavebné atribúty mesta – námestie a hrad. Od prelomu 14. a 15. storočia sa mesto administratívne vymanilo spod dohľadu kráľovskej banskej a mincovej komory a získala plnú autonómiu.
Najstaršia písomná zmienka o Kremnici pochádza z roku 1328. V tom roku jej uhorský kráľ Karol I. Róbert udelil mestské privilégiá. Dejiny osídlenia údolia kremnického potoka, ako aj samotnej Kremnice sú však určite staršie. Poukazujú na to archeologické nálezy a svedčí o tom aj samotná výsadná listina. Kremnica sa v nej spomína ako už existujúca osada zvaná Cremnychbana (latinská výslovnosť Kremnychbana, slovenská Kremničbaňa). Pomenovanie zároveň hovorí o tunajšej rozvinutej banskej činnosti i o tom, že pomenovanie mesta je slovenského pôvodu (názov mesta je odvodený od pomenovania nerastu kremeň). Z predprivilegiálneho obdobia pochádza aj osídlenie návršia, na ktorom neskôr vyrástol Mestský hrad. Viacgeneračné hroby pod hradbou prepojenou s hradným karnerom svedčia o pochovávaní v Kremnici určite pred rokom 1328, prinajmenšom na prelome 13. a 14. storočia.
– Uhorský kráľ Karol I. Róbert z Anjou, miniatúra z Kroniky Jána z Turca z roku 1488
Po roku 1328 sa Kremnica začala prudko rozvíjať. Umožnilo jej to nielen základné privilégium, ale aj ďalšie kráľovské výsadné listiny. V roku 1358 potvrdil kráľ Ľudovít I. mestu užívanie slobôd ako v iných banských mestách, bez povinnosti vykonávania bezplatných prác a služieb. V roku 1385 zas kráľovná Alžbeta nariadila, aby kremnických mešťanov nikto v krajine nezadržiaval na cestách, neväznil a nestaval pred svoj súd, súdení mali byť výlučne kremnickým mestským súdom. V roku 1396 získala Kremnica tzv. hrdelné právo, teda výsadu chytať, väzniť a popravovať zločincov a zbojníkov škodiacich mestu, a to aj na majetkoch kráľa a šľachty. Okrem kráľovských privilégií sa mesto pri správe každodenných záležitostí riadilo aj domácim zvykovým, teda nepísaným právom. Od 14. storočia stála Kremnica aj na čele Zväzu stredoslovenských banských miest.
Baníctvo sa v Kremnici v 14. storočí prudko rozvíjalo. Už podľa listiny kremnickej mestskej rady z roku 1331 tu pracovali banské mlyny, huty a stupy. Dolovanie bolo v 14. storočí vysoko ziskové, pretože sa ťažilo v oxidačných vrstvách pri povrchu, mimoriadne bohatých na kov. Podľa uvedenej listiny z roku 1331 bol ťažiar Jeclin z Olfu dlžný talianskemu podnikateľovi a obchodníkovi Štefanovi Marsiliimu sumu 150 hrivien, teda 525 florénov. Z produkcie mlynov, hút a stupy bol schopný dlh splatiť za necelý polrok, čo znamená, že spomenuté technické zariadenia vyprodukovali za neuveriteľne krátke obdobie roka viac ako trojnásobok svojej vlastnej hodnoty. Na základe údaju z roku 1402 sa odhaduje, že sa v druhej polovici 14. storočia v stredoslovenskej banskej oblasti vydolovalo ročne asi 1 500 kg zlata, z čoho väčšina pochádzala z Kremnice. K celkovej uhorskej produkcii (2 500 kg) prispievala teda Kremnica podstatnou časťou.
V súvislosti s rozmachom Kremnice v oblasti baníctva, mincovníctva i samotného mestského života, si treba uvedomiť, že napriek kráľovskej podpore by bol tento boom nemysliteľný bez prítomnosti zahraničného kapitálu. Spočiatku tu investovali najmä Taliani, ale aj rôzni podnikatelia a ťažiari z nemeckých krajín. Už kutnohorskí minciari, ktorí prišli do mesta pomáhať pri zakladaní mincovne, boli talianskeho pôvodu, resp. vyškolení Talianmi. Prvý komorský gróf Leopold bol podľa všetkého napojený na najvýznamnejšiu banku sveta, spoločnosť Bardiovcov z Florencie. Aj druhý gróf Frithko mal napojenie na zahraničný kapitál. O Štefanovi Marisiliim, ktorý pochádzal z rodiny florentských veľkoobchodníkov, už bola reč. Filip Scolari, zvaný Pipo, pochádzajúci takisto z Florencie, bol jedným z najbližších spolupracovníkov kráľa Žigmunda Luxemburského a zároveň kremnickým komorským grófom (1399). Z nemeckých podnikateľov sa vie o prítomnosti Regensburčanov (1385) a Viedenčanov (1373). Už v roku 1331 sa v meste spomína bohatý ťažiar Jeclin pochádzajúci zo saského mesta Olpe (Olfen).
– Znak kremnickej rodiny Crazerovcov s gracou a čakanom zo svorníka klenby špitálskeho kostola v Kremnici, koniec 14. storočia
Vzhľadom na uvedené prepojenia i záujem panovníka o uplatnenie sa uhorského zlata na svetových trhoch stala sa Kremnica jedným z centier, ktoré mali vplyv na celoeurópsky obchodný a menový vývoj. Bolo tomu tak prakticky už v čase povýšenia Kremnice na mesto v roku 1328. Krátko po udelení výsad totiž klesla na svetových trhoch cena zlata, čo mohlo byť spôsobené očakávaniami zo zvýšeného prílevu zlata z Uhorska, predovšetkým z Kremnice. V dôsledku realizovaných dodávok zlata zo strednej Európy sa v tom čase prudko zvýšila činnosť florentskej mincovne. Zlato z Kremnice teda svojím spôsobom vskutku ovplyvňovalo vývojové trendy vo svetovom obchode s týmto kovom.
Drahé kovy boli ťažiari povinní zamieňať za finančnú protihodnotu v kremnickej kráľovskej komore. Z pretaveného a odlúčeného zlata a striebra sa následne v mincovni vyrazili mince. Svojvoľný obchod s kovmi prísne zakazovali kráľovské nariadenia obsiahnuté aj v prenájomných zmluvách na kremnickú komoru z rokov 1335, 1338 a 1342. V kremnickej mincovni sa strieborné groše začali raziť prakticky okamžite po založení mincovne. Razba florénov je dokladovaná od roku 1335, nie je však vylúčené, že sa tu razili aj skôr, keďže by bolo neekonomické dopravovať kremnické zlato do iných mincovní. Mince razili minciari, ktorí patrili k privilegovaným vrstvám spoločnosti. V roku 1391 získali významnú výsadu: ich mzdy mali tvoriť jednu dvanástinu z každej hrivny zmincovaného striebra.
Výnosným právom mešťanov, ktorí bývali na námestí (ringbürgeri) bola výsada dovozu a predaja vína. Podľa písomností z roku 1383 sa víno do Kremnice dovážalo predovšetkým z z vacovsko-novohradsko-hontianskej oblasti. Víno sa čapovalo vo vstupných sieňach meštianskych domov, tzv. mázhausoch. Podľa privilégia z roku 1396 mali richtár a ostatní členovia mestskej rady aj právo variť a predávať pivo. Popri ťažiaroch pôsobili v meste aj rôzni obchodníci a remeselníci.
Obyvateľstvo žijúce v Kremnici malo, prirodzene, aj svoj každodenný život. Ľudia museli mať strechu nad hlavou, museli sa odievať a stravovať a takisto vypĺňať čas mimo práce rôznymi aktivitami. Nálezy keramiky z hradu z konca 14. storočia nás informujú o tom, ako vyzerali nádoby, v ktorých ľudia varili, i riad, z ktorého jedli. Vo veľkom množstve boli na hrade objavené zvláštne lievikovité poháre zo sivej hliny, ktoré možno označiť za kremnický typ. Konkrétne recepty, žiaľ, nepoznáme. Konzumovalo sa však určite pečivo a mäso, ktoré dopĺňali tradičné strukoviny. Vo veľkom sa popíjalo víno a pivo. O odevoch máme iba nejasnú predstavu. Z textílií, z ktorých sa vyrábalo šatstvo, je písomne doložené iba jemné zahraničné súkno. O vnútornom vybavení domov niet správ, známy je iba vonkajší výzor a vnútorné členenie niektorých stavieb. Čo sa týka voľného času, aj keď to nebol voľný čas v pravom zmysle slova, ľudia ho v stredoveku vypĺňali najmä hodovaním spojeným s hudbou a tancom. Výčapy vína sa nachádzali v mázhausoch domov na námestí. O existencii krčiem vypovedá ich výskyt v okolitých dedinách – v Dolnom Turčeku (1371), v Kremnických Baniach (1361) a Kunešove (1342). Nevšedné udalosti pre mestá tvorili návštevy významných osobností. Z Kremnice 14. storočia o nich nemáme správy, zdá sa však nepravdepodobné, že by vzhľadom na dôležitosť mesta pre kráľovský dvor sem nezavítal aspoň jeho zakladateľ kráľ Karol I. Róbert.
– Karner a severná veža Mestského hradu v Kremnici, foto z prelomu 19. a 20. storočia
V 14. storočí sa stretávame v meste aj s rôznorodými umeleckými a kultúrnymi prejavmi. Priezviská viacerých mešťanov prezrádzajú, že v Kremnici pôsobili zlatníci, ktorí sa venovali aj tvorbe pečatí a mincí. Predpokladá sa, že jeden z nich, známy zlatnícky majster Pietro di Simone Gallicus zo Sieny, autor kráľovskej pečate, mohol istý čas pôsobiť aj v Kremnici a vytvoriť tu najstaršie mestské pečatidlo (1331). Výtvarné prejavy 14. storočia reprezentujú najmä maľované iniciálky v kódexoch a nástenná maľba (výjavy zo života svätého Erazma v kaplnke – karneri na hrade). O pestovaní gregoriánskeho chorálu vypovedajú tzv. neumy, stredoveké noty zachované na obaloch kníh v kremnickom archíve. Jeden z fenoménov umeleckého života predstavovala architektúra, a to tak vo svetskej, ako aj v cirkevnej oblasti. Ako príklad nech poslúži spomenutá kaplnka – karner, na ktorej prízemí je zachovaná šesťdielna gotická klenba a zaujímavý profilovaný lomený vstupný portál vložený do obdĺžnikového rámu. Už v 14. storočí sa vyprofilovalo aj kremnické námestie, na ktorom bohatí mešťania vystavali nákladné a vzácne gotické domy. Kremnická farská škola je písomne doložená síce až v roku 1441, určite však existovala už v 14. storočí. Dokladajú ju nálezy bronzových písadiel, tzv. stilusov na hrade (pri juhovýchodnom oblúku hradieb) i zlomok Donatovej učebnice Ars minor zo 14. storočia, ktorý sa nachádza v kremnickom archíve. Na domáce možnosti vzdelania poukazujú aj zmienky o Kremničanoch študujúcich na zahraničných univerzitách. Na univerzite vo Viedni, založenej v roku 1365, to bolo spolu osem študentov.
14. storočie bolo v Kremnici obdobím jej najväčšieho rozkvetu. Svedkami týchto čias sú mnohé pamiatky, ktoré sa v meste dodnes zachovali – meštianske domy, chrámy, mincovňa atď. Toto dedičstvo je potrebné chrániť a odovzdať ho ďalej aj ďalším generáciám.
