Prázdniny v Českom raji

Hovorí sa, že na prelome mesiacov júl a august vždy býva pekné a teplé počasie. Preto sme si aj vybrali tento termín na spoznávanie Českého raja. S nádejou v očiach sme opúšťali upršanú Kremnicu a dúfali, že v Čechách nás privíta slniečko.

Na naše milé prekvapenie, keď sme v pondelok ráno, rozospatí vystúpili z vlaku sa na nás usmievalo slniečko. Rýchlo sme si postavili naše dočasné príbytky – stany a šup do spacáku trochu si pospať. Poobede, vyspatí do ružova, sme šli vyskúšať ako sú na tom naše bicykle. Plánovali sme robiť nie len pešiu turistiku ale aj cyklo turistiku. Náš prvý výlet smeroval k Pařezu, zrúcanine hradu postaveného v skalách. Večer sme sa vybrali pozrieť Prachovské skaly. Museli sme prejsť úzkymi chodníkmi medzi vysokými skalami (niekedy bola medzera široká len asi 80 cm), strmými schodmi či podliezť skaly aby sme sa dostali na vyhliadku. Ale oplatilo sa. Naskytol sa nám nádherný výhľad na skalné mesto v lúčoch zapadajúceho slnka. Slnko pomaly zapadalo a my sme sa pobrali naspäť do našich spacákov.

Na druhý deň, sme navštívili ďalšie skalné mesto, taktiež s úzkymi chodníkmi a strmými schodmi. Cestou naspäť sme v lese videli srnčiu rodinku aj s malým srnčiatkom. Nebáli sa nás a pokojne sa pásli ďalej. Počasie nás však zradilo a cestou do kempu sme zmokli. Ale nevadilo nám to, lebo sme ešte mali zásobu suchého oblečenia. A svitlo nové ráno a s ním vyšlo aj slniečko, čomu sme boli veľmi radi. Predsa len, cyklo túra v daždi to neznie lákavo hlavne keď sme mali celý deň sedieť na bicykli. Rozhodli sme sa navštíviť tri zámky – Humprecht, Kost a Valečov. Boli sme prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že v kuchyni, na hrade Kost sa natáčala Pyšná princezná. Večer, unavení z asi 80 km cesty sme zaspali ani nevieme ako. Po takej náročnej túre, sme mali oddychový deň. Boli sme si zaplávať v jazere a hrali sme karty. Večer sme neodolali a išli sme na nočnú prehliadku Prachovských skál. Len hviezdy a baterky nám svietili na cestu. Boli aj chvíle, kedy sme sa báli, ale prekonali sme to.

V piatok sme si pre zmenu dali zase pešiu túru na hrad Trosky. Cesta aj keď bola dlhá, ubehla rýchlo. Čo čert nechcel, v noci prišla búrka a pršalo aj ráno. Nám to nevadilo a v jemnom daždi sme sa vydali do Jičína na nákupy. Nakúpili sme a stále v daždi sme sa vybrali na autobus. Aké veľké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že v sobotu nechodí. Tak chtiac – nechtiac sme museli ísť aj naspäť peši. A to nebolo jediné prekvapenie toho dňa. Konečne sme prišli do stanov, mokrí ako myši a zistíme, že aj ruksaky sú mokré. Ponožky sa dali žmýkať. Pekné zakončenie dňa. Nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Našťastie, v nedeľu sa chlapcom podarilo založiť ohník a vysušili sme si väčšinu vecí. Ďakujeme chlapci. A tak sme v pondelok, v suchom oblečení, mohli vyraziť na ďalšiu túru. Naše bicykle smerovali opäť na skaly, tentoraz na Hrubé skaly. Cestou naspäť sme “mierne“ zišli z cesty, a tak sme sa zrazu ocitli v bažine. Keď sme sa z nej konečne dostali, celí dopŕhlení a zablatení, uvideli sme pred sebou len pole. Nič iné len dlhé a široké pole s repkou olejnou. Tak sme sa zasmiali, že po takejto ceste sme ešte nešli a pustili sme sa krížom cez pole.

Ani nevieme ako a nadišiel posledný deň nášho pobytu. Ani teraz sme nelenili a vybrali sme sa pozrieť Rumcajsovu (po slovensky Rumpeľovu) chalúpku.  Bola zariadená veľmi útulne, avšak pre inú výškovú kategóriu. Zašli sme ešte na vyhliadku, kde sme v diaľke videli aj najvyššiu horu Českej republiky, Snežku. Poobede sme sa už len pobalili, najedli a vyrazili na nočnú cestu vlakom. A načo sme sa doma najviac tešili? No predsa na smotanovú tortu o ktorej sme snívali počas dlhých túr. A čo nám bude najviac chýbať? Predsa výraz tváre našich kamarátov, keď sme im už po stý krát spustili tú istú pesničku Mravčeky. Do skorého videnia:)

Lucia Brhlíková

Zdieľať tento príspevok.