Mladá cestovateľka: Pod Kančendžongou nás pohostil kuchár Dalajlámu

Keď je Martina Trginová na jednom mieste dlhšie ako zopár mesiacov, začne ju ošívať. Práve v týchto dňoch vyráža na expedíciu Thajsko, Vietnam, Kambodža a Mjanmarsko.

Martina sa na vysokej škole snažila využiť každú príležitosť, aby mohla vycestovať do zahraničia a spoznať iné kultúry. Školu už úspešne absolvovala a momentálne sprevádza v Banskom múzeu Andrej štôlne. Jej snom však je, aby ju raz cestovanie živilo. “Teraz idem do Ázie, ale len na mesiac a pol. Vždy keď som niekam išla, snažila som sa tam stráviť aspoň tri mesiace. Nerada navštevujem krajiny len ako typický turista, slepo po pamiatkach, chcem sa dostať do komunity domácich, spoznať hĺbku národa,” hovorí. Doma je od Júna, kedy síce priletela prvou triedou zo Srí Lanky, no neplánovane – s doktorkou a žltačkou typu E.

Nemocnica na Srí Lanke Martine pripomínala seriál M*A*S*H*

Na Cejlón, ako tento ostrov nazývajú, cestovala na svadbu jej kamarátky z Poľska, ktorá si brala Srílančana žijúceho v Austrálii. No domov musela odletieť deň pred obradom, pretože z Indie, kde sa venovala štúdiu jazyka hindi, si priniesla žltačku. “Hneď po prílete na Srí Lanku sa u mňa začali prejavovať všetky symptómy. Hospitalizácia bola nevyhnutná. Vyše troch týždňov som ležala v nemocnici, ktorá pripomínala obrazy zo seriálu MASH. Železná konštrukcia bez stien,  cez ktorú prefukoval vlhký tropický vetrík, múriky len do polovice, niekde na posteliach sa tlačili aj dvaja ľudia, popod postele chodili mačky. S vysoko infekčnou chorobou ma nielenže neizolovali, no veľakrát si sestry pri odbere krvi nenatiahli ani rukavice. Celkovo s hygienou to bolo zlé, bála som sa, že chytím nejakú ďalšiu chorobu.”  Aj keď sa doma v Kremnici doliečovala dva mesiace, túto skúsenosť, berie s nadhľadom a od cestovania ju rozhodne neodradí. “Letieť prvou triedou, to sa mi stalo asi prvý a aj posledný krát,” smeje sa.

Pôvodný plán Martiny bol predĺžiť si takmer ročný pobyt v Indii o ďalších pár mesiacov. Aby však dostala nové víza, musela krajinu na dva mesiace opustiť. Jeden mesiac chcela spoznávať krásy Srí Lanky a zažiť kamarátkinu svadbu, druhý cestovať po Nepále s ďalšími dvomi Kremničanmi. Čo však už pre chorobu nestihla a Andrej Slašťan s Veronikou Bagarovou si himalájske veľhory pochodili bez nej.

India pritom nie je krajinou, ktorú si Martina vysnívala. “Bola to viac-menej náhoda,” hovorí: “Chcela som ísť na manažérsku stáž cez AISECEC v roku 2009 do Brazílie alebo južnej Ameriky, no neovládam španielčinu a z Indie bolo dosť veľa ponúk. O tejto krajine som vtedy vedela len veľmi málo, netušila som do čoho idem. Poznala som len typické stereotypy bežne komunikované médiami – slony, ťavy, teplo, veľa ľudí a špina.”

India si ju však hneď získala. “Prvýkrát som strávila štyri mesiace v multikultúrnom Bombaji. Ľudia tam majú úplne inú mentalitu, sú optimistickejší, stále sa usmievajú, aj keď na úsmev nie vždy majú  dôvod. Áziu vnímaš naplno všetkými zmyslami, na každom kroku cítiš vône, príjemné aj menej vábne, vidíš lesk i biedu, štipľavé jedlá sa miešajú s príkro sladkými cukrovinkami a tropická klíma ti nedá spávať. Je to krajina kontrastov. V Indii je človek neustále s niečím konfrontovaný, stále musí čosi riešiť. Čo tam zažiješ za deň, ťa doma nestretne ani za mesiac.” 

Možno je to aj iným vnímaním času. “V Indii som si vycvičila trpezlivosť, lebo tam sa čaká na všetko. Stala som sa väčšou flegmatičkou. Ak sa s niekým dohodnete na stretnutí v danom čase, môžete ho pokojne čakať aj hodiny. No s tým sa ráta. Domáci to nazývajú Indian stretching timming.”

V Bombaji pracovala v agentúre, ktorá školila 3D animátorov a bývala v byte s ďalšími študentmi z programu AISECEC. Takýchto študentských bytov bolo v Bombaji viac a keďže v nich bývali študenti z celého sveta, bolo to zaujímavé spoznávanie iných kultúr.

Tradičný sociálny systém je v Indii založený na kastách a aj keď je už formálne zrušený, v spoločnosti sú tieto rozdiely prítomné dodnes. “Sobáše členov rôznych kást sú stále veľmi zriedkavé, najčastejšie partnerov vyberajú deťom rodičia, alebo im ich musia minimálne schváliť. Na základe horoskopu vypočítajú aj najvhodnejší deň na sobáš. Byť v Indii astrológom je naozaj dobrý biznis. Paradoxne takéto manželstvá fungujú často dlhodobejšie ako tie naše. Štatisticky je tam menej rozvodov ako v Európe, čo ale súvisí aj s tým, že rozvedená žena býva hanbou rodiny. Rozhodne nám ale závidia, že sa môžeme slobodne zaľúbiť a byť s kým chceme. Všetci snívajú o romantickej láske.”

V Bombaji sú sústredené najväčšie Indické filmové štúdiá. Takzvaný Bollywood produkuje viac filmov ako americký Hollywood a Martina využila aj možnosť nazrieť do bollywoodskych štúdií ako komparzistka. “Scenár takmer všetkých filmov je založený na milostnom trojuholníku, trvajú minimálne tri hodiny za doprovodu tanca a spevu. Niečo ako náš muzikál.”  Zahrala si vo filme s názvom Love Impossible. Po hodinách čakania dostala zvláštny krikľavo modrý sukňový kostým s bielymi prúžkami. “Boli sme súčasťou publika, ktoré buráca, tlieska, udivene sa baví a podobne. Nečakala som síce žiadnu slávu, no myslela som, že tam bude aspoň viac srandy, akcie, napätia, či vzrušujúcejšia atmosféra. Nič z toho sa nekonalo.” Aj napriek miernemu sklamaniu  berie skúsenosť pozitívne: “Môžem si povedať, že som na sekundu účinkovala v bollywoodskom filme, čo by sa mi pár mesiacov predtým ani len nesnívalo.”

Po návrate prežívala kultúrny šok, tento krát však zo Slovenska. Preplnené ulice plné usmiatych ľudí odetých vo farebných sárí vystriedali prázdne ulice a zamračení ľudia v tmavom oblečení. India jej chýbala a ako vraví, bolo len otázkou času, kedy sa do Ázie vráti. „Domov som prišla kvôli dokončeniu magisterského štúdia. Mohla som tam pokojne ostať, no vedela som, že by som sa neskôr na seba hnevala, ak by som školu nedokončila.” Školu ukončila v roku 2011, medzitým však ešte navštívila Ruskú republiku Tatársko a bola na študijnom pobyte v poľskom Krakove, kde navštevovala aj kurz jazyka Hindi. “V Poľsku som bola vďaka programu Erazmus počas zimného semestra piateho ročníka. No vrátila som sa až mesiac pred štátnicami. Krátko po promóciách som už sedela v lietadle smer India. Tento krát kvôli ročnému študijnému pobytu hindčiny v meste Agra, ktorý pre študentov od 21 do 35 rokov z celého sveta organizuje Indická vláda.”

O svojich cestovateľských zážitkoch si Martina viedla blog http://trginova.blog.sme.sk/ na ktorom sa dočítate aj o podmienkach na indickom internáte.

Druhý pobyt však mal od toho v Bombaji ďaleko a sklamala ju aj úroveň výučby. “Vyučovanie prebiehalo od pondelka do piatku. Bola som medzi začiatočníkmi, no v škole nás veľa nenaučili a učitelia sa k nám správali takmer ako k deťom. Mali sme hodiny výslovnosti, písania, čítania a gramatiky, ale hodinu konverzácií akosi opomenuli. Bol to tradičný spôsob výučby, kladúci skôr dôraz na memorovanie básničiek. No vďaka cestovaniu sa na mňa niečo predsalen nalepilo. ”

Na internáte bývali v osobitných budovách podľa pohlavia. Chlapci sa mohli pohybovať voľne, nežnejšie pohlavie malo vychádzky len stredy na dve hodiny a cez víkend na štyri, pritom v kurze boli len dospelí ľudia, jedna študentka mala dokonca po tridsiatke. Aj keď ju úroveň výučby sklamala, pravým dôvodom návštevy bola samotná krajina a jej spoznávanie. “V Indii nie je s jazykom problém, ľudia, najmä tí z vyšších kást, s angličtinou žijú, ovládajú ju aj malé deti. Ani zahraničné filmy tu neprekladajú do hindčiny, ktorá je síce štátnym jazykom, no používa sa hlavne na severe krajiny. Angličtina, dedičstvo britsko-koloniálnych čias,  je druhým oficiálnym jazykom. Je to jazyk, v ktorom sa robia obchody. Ani niektorí rodení Indovia hindi neovládajú, hovoria skôr jednotlivými dialektmi alebo tzv. hinglish – mixom hindi a angličtiny.” Martina sa počas kurzu snažila cestovať každý týždeň. Aby ju ale z internátu vôbec pustili, musela vypísať špeciálnu žiadosť, ktorú vedenie internátu najprv schválilo, čím sa škola zbavila zodpovednosti za prípadné následky výletu.

Najviac na ňu zapôsobil výlet do štátu Sikhim k mystickému jazeru Kačepuri – posvätnému jazeru budhistov a hinduistov. Tajomné jazero prianí, ku ktorému vedie kľukatá cestička, sa nachádza neďaleko tretieho najvyššieho vrchu sveta Kančendžongy. “Hladina jazera bola tichá a pokojná. Legenda hovorí, že tu nenájdete plávať ani len lístok zo stromu. Ak by tam aj nejaký padol, vtáci ho okamžite odnesú preč. Mám rada atmosféru prírodných svätých miest podobných tomuto. Človek sa tam cíti nadprirodzene, ba až magicky. Cez oko sa do mozgu dostávajú obrazy reálneho sveta, no duša vníma svet úplne iný. Neopísateľné,” hovorí Martina.

Láma Pala, bývalý osobný kuchár Dalajlámu.

V dedinke Lepčov, pôvodných obyvateľov, ich ubytoval staručký Pala, “veľmi milý a usmievavý Láma. Pohostinnosť a dobrota z neho priam sálala. Jeho manželka s deťmi sa o nás starali lepšie ako v päťhviezdičkovom hoteli. No necítili sme sa ako chodiace peniaze, dokonca ani ako votrelci narúšajúci ráz dedinky, fungujúcej veľmi tradične. Ráno na svitaní, nás čakal nádherný výhľad na slnkom osvetlené Himaláje a sikkimské raňajky od Láma Palu, ktorý bol v mladosti kuchárom Dalajlámu. Rozprával nám, že sa narodil a vyrástol v Sikkime a do Tibetu prišiel v čase, keď bol ešte slobodnou krajinou a nespadal na mape pod čínsku veľmoc. Tam sa učil za budhistického mnícha, aby sa neskôr stal Lámom. V období keď Čína viedla násilnú inváziu na tibetské územie s cieľom obsadiť ho, rozhodol sa pripojiť k armáde. Tá mala za úlohu ochraňovať Dalajlámu v hlavnom meste Lhase. 30. marca 1959, v deň, ktorý sa zapísal do dejín, ho Pala osobne sprevádzal počas prechodu cez Himaláje do exilu v Indii. V Dharamsale sa stal na ďalšie desiatky rokov Dalajlámovým kuchárom. A tento človek teraz vyváral pre mňa? Je to vôbec možné?” Uvaril im typické sikhimské dolky so zemiakmi, zeleninou a volským okom. Samozrejme nesmel chýbať tradičný presladený čaj s mliekom.

Keď je Martina na jednom mieste dlhšie ako zopár mesiacov, začne ju ošívať. “Cestovanie je v konečnom dôsledku o ľuďoch, ktorých počas cesty spoznáš. Človek takto nájde priateľov na celý život, sú to silné putá.” Priznáva však, že aj keď precestovala veľkú časť Indie, rodné Slovensko trochu zanedbáva. V čase prvej návštevy Ázie, bola dovtedy v Tatrách len dvakrát. Preto sa to snaží napraviť a keď je doma, cestuje aj po Slovensku. “Snažím sa napraviť fakt, že vlastnú krajinu nepoznám tak dobre, ako by som chcela. No cestujem aj preto, lebo mám rada ten povznášajúci pocit, keď sa po čase vraciam domov . Vždy keď som vonku, uvedomím si dôvody, prečo sa sem chcem vracať, čo všetko tu máme a prečo sa mi tu páči. Slovensko milujem a vôbec to tu nie je také zlé, ako zvyknú ľudia hovoriť. Stačí ísť na chvíľu von a človek si hneď viac váži, čo doma má. A to čo máme my, je pomerne veľký luxus.“

Silver Jurtinus

Zdieľať tento príspevok.